Ako chutí smrť

Kyslá

„Zlato, cestou domov nezabudni zobrať malého zo školy,“ zakričala na mňa z kuchyne moja manželka.

„Jasné, neboj, zabudol som niekedy?“ Zasmial som sa a pobozkal nášho druhého, dvojročného, syna do vláskov.

Prišla za mnou do obývačky s utierkou v ruke. Gaštanovohnedé vlasy sa jej leskli v rannom slnku a padali jej do tváre. „No neviem, napríklad v prvý deň školy?“ Zabŕdla do mňa a odhrnula si pramienok vlasov z čela.

Vystrel som sa a pozrel jej do zlatistých očí. „Nezabudnem,“ usmial som sa a venoval jej bozk na čelo. „Už musím ísť, prídem neskoro, ľúbim ťa.“

A s tými slovami som vybehol na chodbu, rýchlo sa obul, v zrkadle napravil kravatu, schmatol svoje veci a vyšiel z dverí.

Vonku som sa zhlboka nadýchol predmestského vzduchu. Bol cítiť vlhkosťou, a keď som sa pozrel naľavo, sused akurát polieval záhon. Zamával som mu a vykročil pozametaným chodníkom smerom k autobusovej zastávke. Posledný týždeň sme museli všade chodiť autobusom, pretože auto sme mali v oprave.

Do príchodu autobusu som mal ešte čas, tak som sa rozhodol ísť na benzínku neďaleko a niečo si kúpiť.
Dokráčal som tam a postavil sa do radu pri pokladni. Predo mnou boli asi traja ľudia, z toho dve postaršie panie a jeden malý chlapec.

„Bude to 3,89,“ povedala predavačka. Jedna z paní jej podala peniaze. Keď jej predavačka dala výdavok, posunuli sa nabok a prepočítavali.
„Prosím vás,“ oslovila ju tá istá, „vydali ste mi zle. Chýba ešte desať centov.“

Predavačka si vzala tie drobné a vysypala ich na pult. „Je to tak, ako má byť. Jedenásť centov výdavok.“
„Nie nie,“ zareagovala druhá. „Má to byť 21. Chýba ešte desať centov.“
„Veď ste platili 3,89 a dali ste mi štyri. Je to správne,“ predavačka už bola celá zmätená.

„Nie, platili sme 3,79. Celkom určite,“ rozhorčovala sa prvá.

„Pani, prosím vás, tu máte bloček, je tam jasne napísané 3,89,“ Zúfalo jej vysvetľovala. Ďalšia predavačka zatiaľ obslúžila chlapca predo mnou.

Keď chlapec odišiel, ony tri sa stále hádali. Chcel som sa do toho zamiešať, ale oslovila ma tá druhá predavačka.

„Oh, poprosím vás dvojité espresso. So sebou, ďakujem,“ vypýtal som si.
Naštvané panie konečne odišli. Pozrel som sa na hodinky a mal som asi deväť minút do odchodu autobusu, zastávka bola maximálne dve minúty od benzínky.

„Hmm, Jul, môžeš sem prísť prosím?“ Zavolala predavačka pri kávovare na tú druhú. Chvíľu na to pozerali, skúmali a rozprávali sa. Ja som mal už len 5 minút. „Prosím, je s tým nejaký problém? Lebo ja sa ponáhľam,“ prehovoril som.

„No ak sa moc ponáhľate, radšej choďte, lebo je asi pokazený,“ a ukázala za seba na kávovar.

„Okej ďakujem, dovidenia,“ pozdravil som a podišiel som sa k východu. Keď som vyšiel, všimol som si, že bus už stojí na zastávke. Do šľaka!

Pridal som do chôdze a postupne som sa rozbehol. Už som bol asi dva metre od zastávky, keď som si uvedomil, že som s tašku s vecami nechal na tej benzínke. Nešťastný som zastal a mávol šoférovi, že môže ísť. Autobus odišiel a ja som sa pomalým krokom, dychčiac, vrátil na pumpu. Vošiel som dnu, zvonček zacinkal a ja som zamieril k stolu, na ktorom bola moja taška. Vzal som ju a bez slova odišiel. Predavačky sa za mnou len zmätene pozerali.

Na zastávke som si hneď išiel pozrieť ďalší autobus. Išiel až o polhodinu. Rezignovane som sa hodil na lavičku a hlavu zaboril do dlaní. 
Počkať! Rýchlo som vytiahol mobil z vrecka na nohaviciach. Predsa si môžem zavolať taxík!

Odblokoval som ho a poobzeral som sa. Kde sú nálepky s číslami na taxíky keď ich človek potrebuje?
Nakoniec som jednu našiel na koši. Zobral som mobil, že si opíšem číslo, ale zablikalo mi upozornenie na nedostatok percent baterky. Skôr ako som tam stihol zavolať, môj mobil sa s pípnutím vypol.

„Super,“ zamrmlal som si pre seba. Opäť som si sadol na tvrdú drevenú lavičku a pozoroval listy pomaly, v špirálach, padajúce na zem. Jeseň bola v plnom prúde. Chodníky boli plné listov, ktoré boli po dažďoch pekne šmykľavé, plus sa v nich mohlo ukrývať hocičo. Človek musel byť opatrný.

Čakal som. Čo iné mi zostávalo? Keby sa vyberiem do mesta peši, trvá mi to minimálne trištvrte hodinu.  Len som dúfal, že mi to meškanie šéf nedá moc zožrať.

Po dlhých chvíľach čakania som započul vržďanie štrku pod kolesami. Zdvihol som sa a nastúpil do starého škaredého zeleného autobusu. Podal som šoférovi peniaze a zobral si lístok zo škrípajúceho prístroja. Postavil som sa do priestoru určeného pre kočíky, predsa len som teraz dlhú dobu sedel.

Pozoroval som ubiehajúcu krajinu za oknom, ako sa mení z parkov a lesíkov na betónovú džungľu. Pribúdali vysoké budovy, bytové domy, billboardy a iné reklamné cedule, na úkor ktorých ubúdalo zelene.

Keď autobus zastavil na mojej zastávke, vybehol som z neho a chvíľu som sa obzeral. Najprv som to nechápal, ale potom mi trklo. Vystúpil som o jednu zastávku skôr.

Prácu som mal asi tri - štyri ulice ďaleko, čiže tak desať minút. Keby vystúpim tam, kde mám, trvá mi cesta asi dve minúty. S povzdychom, neveriacky, som sa vydal ulicami mesta.

Cestou som si pripomenul, že mám popoludní vyzdvihnúť syna zo školy. Volá sa Andy a ľúbim ho, spolu s mojím ďalším, dvojročným, synom Mattom a najlepšou manželkou, nadovšetko. Som šťastný za to čo mám, za moju úžasnú rodinu, slušne platenú prácu a krásny domček na predmestí, a to šťastie mi nemôže pokaziť jeden blbý deň. Také dni predsa máva každý, kvôli tomu sa nestrieľa. Také dni prejdú ako všetky ostatné a na ďalšie ráno sa môžem zobudiť do najlepšieho dňa v mojom živote. Týždeň má sedem dní, keď sa pokazí jeden z nich, mám ďalších šesť skvelých.

A s touto myšlienkou, na moju rodinu a skvelý život, s úsmevom na tvári som vykročil na cestu, že cez ňu prejdem.

Ohlušilo ma trúbenie auta a oslepilo jeho jasné svetlo, ucítil som prudký náraz a bolo po všetkom.

Deň, ktorý som pokladal len za obyčajný „deň blbec“, sa ukázal byť mojím posledným dňom.

Ako keď zahryznete do červeného jablka a čakáte, že bude sladučké, ale prekvapí vás jeho kyslá chuť.
Pre mňa bola smrť nečakaná.

Bola kyslá ako naoko zrelé jablko.

budem vďačná ak ma podporíte komentármi a hviezdičkami ❤