I. Kapitola - Narodeniny

3.1K 139 35
                                    



Dnes má moja sestra siedme narodeniny a ešte stále som neprišla na to čo jej kúpim. Premýšľam nad tým už celé dni, dokonca som sa jej pýtala čo by chcela, a len mi odvrkla, že nevie. Niekedy ma Lily naozaj štve. Myslím, že ju naši rozmaznali. Na mňa, ako na prvorodenú dcéru boli úplne iní ako boli na ňu.
Obyčajná drevená posteľ stojaca v čisto bielej izbe, s tlmeným svetlom a zopár hračkami. Tak vyzerala moja izba.
Za každú jednu bábiku som ďakovala mamine aj dva mesiace, zatiaľ čo Lily má autá pre bárbiny, trojkolku, obrovskú posteľ s baldachýnom a aj tak je jej málo. A tým som usúdila, že by asi chcela hračku do svojej ružovej izbičky.
Nekúpiť jej nič by sa rovnalo veľkej sesterskej hádke a tak som sa naozaj snažila. Pozerala som dokonca aj online stránky hračkárstiev, keď vtom som uvidela kolonku s nápisom bábiky.
No jasné, pomyslela som si, kúpim jej bábiku! Aké jednoduché. Nie veľmi originálne, ale jednoduché.

Poznám jedno hračkárstvo v našom malom meste. Je na počudovanie veľké, ba až obrovské a majú tam hračky od výmyslu sveta. Pre dievčatá sú tam plné regály bábik.
Len som netušila či majú aj cez prázdniny otvorené. To hračkárstvo totiž vlastnil starý manželský pár ktorý tam zároveň aj pracoval s malou hŕstkou zamestnancov. Tak som to pre istotu pozrela na internete a tam na mňa vyskočil veľký nápis : máme otvorené počas celého roka! Aké mám šťastie, usmiala som sa a zatvorila notebook.

Otvorila som Lilyne dvere do izby. Ležala na posteli s mobilom v ruke. Prevrátila som oči. "Preboha, má len sedem rokov a už má mobil."

"Poď Lily, ideme ti vybrať darček na narodeniny." Oznámila som jej, načo doťukala displej a s nadšením sa vybrala za mnou.
Povedala som rodičom, že sa o chvíľu vrátime a ruka v ruke sme kráčali smerom k hračkárstvu. Jeho výklad bolo vidieť už z dialky. Svietil tam nápis : Akcie
Potešila som sa tomu, pretože som mala peňaženku celkom prázdnu.
Vošli sme dnu a ovalil nás príjemný chladok z klimatizácie. Vonku bolo neznesiteľne dusno.
"Dobrý deň." Pozdravili sme starú pani za pultom a ona nám odkývala.
Lily vytrhla svoju malú rúčku z tej mojej veľkej a rozbehla sa do dievčenskej časti.
Behala okolo regálov a občas sa zastavila a obzrela si nejakú hračku.
Ja som tiež skúmala hračky a vytiahla som jednu peknú malú bábiku. Mala blond vlasy zapletené do dvoch vrkočov a na hlave mala klobúčik.
Bábika zahradníčka. Prečítala som a usmiala sa. Táto sa jej bude páčiť.
Zavolala som na ňu a prekvapilo ma keď nesúhlasne krútila hlavou so slovami : ja chcem väčšiu.

No zrazu sa jej rozžiarili oči. Obehla ma a s námahou schytila do rúk veľkú krabicu.
"Chcem túto!" Zakričala na môj vkus až príliš hlasno.
Podišla som k nej a prezrela si bábiku.
Za plastovým obalom sa na mňa škerila bábika. Prebehol mi po chrbte mráz.
Mala neprirodzene roztiahnutý úsmev. Jej hnedé oči akoby si ma tiež prezerali. Taktiež ako "bábika zahradníčka" mala zapletené dva copy, lenže na hlave jej netrónil klobúk, ale kvetina. Mala oblečené tmavé šaty s nazberanými rukávmi. A bola veľká. Bola vysoká skoro ako Lily.

"Naozaj chceš práve túto?" Pochybovačne som sa na ňu pozrela.
"Áno" povedala skoro bez dychu a s nadšením v očiach. No nedalo sa jej namietať.

A tak sme s ňou vykročili k pokladni. Stará pani si pohmkávala melódiu z pesničky z rádia a hrabala sa v skrini za pokladňou.
Zakašlala som, aby si nás všimla. Otočila sa a roztiahla pery do falošného úsmevu. Položila som bábiku na pult.

"Oh, to je aká veľká bábika." Naoko prekvapene pozrela na Lily, načo sa zasmiala.
Prešla ňou cez senzor a ten zapípal.
"8 eur ťa poprosím" Povedala kým balila bábiku do ružovej tašky.
"Je nejaká lacná, nie?" Zamyslene som utrúsila a podala jej peniaze.
"Je." Odvrkla teta a podala mi tašku.
Keď sme odchádzali otočila som sa, aby som ju pozdravila, lenže pult bol zrazu prázdny, rádio neladilo a tak bolo počuť len chrčanie.
Divné.. Pomyslela som si vtedy, ale ďalej som to neriešila.
Otvorila som dvere a s cinknutím zvončeka sa za nami zavreli.

Po ceste som sa jej opýtala na meno jej novej bábiky.
"Aké by si jej dala ty?" Odpovedala mi otázkou.
"Margarete."
"Niee" povedala a vytiahla bábiku z tašky.
"Tak Charlotte."
"Nie. Bude sa volať.." Zamyslela sa nachvíľu Lily a potom vykríkla "Juliette!"

"Tak teda Juliette" povedala som s úsmevom a ďalej som počúvala jej úvahy o novej hračke. Zistila som, že pre Juliette vyrobí postielku z kartóna a bude s ňou spať vedľa jej postele a že jej bude česať vlasy a ukazovať kamarátkam. Bola som šťastná, že som svoju sestru potešila a ktomu ešte aj za málo peňazí.

Mama s Otcom jej kúpili hojdačku, ktorá už pripravená stála na záhrade. Lily úplne zabudla na bábiku, hodila mi ju do rúk a rozutekala sa na dvor. Sadla si na hojdačku a veselo sa húpala. No po chvíli z nej zliezla lebo sa ozval zvonček. Kým mama otvárala dvere, ja som aj s bábikou kráčala hore točitým schodiskom. Bolo asi pol tretej a Lily sa začínala oslava. Dobehne sem okolo pätnásť detí, ak nie viac. Lily bola obľúbená nielen doma, ale aj v škole. No myslím, že ju všetci zbožňovali kvôli jej hračkám, čo neustále vláčila do školy aj napriek maminým nesúhlasom.

Bábiku som odniesla do jej rozprávkovej izby. Položila som Juliette na zem a nazrela do igelitky. Aj zhora som videla jej škaredý úsmev. Straslo ma.
Zavrela som sa v mojej izbe a vzala notebook. Otvorila som facebook. Žiadna správa.
Smutne som si povzdychla.
Dopozerala som poslednú časť svojho obľúbeného seriálu, keď som si uvedomila, že v dome je odrazu ticho. Vďaka bohu, pomyslela som si. Pri tom hluku som sa veľmi ťažko sústredila na seriál ktorý tak dramaticky skončil.

Zišla som na poschodie a hodila sa na gauč. Deti odišli do mekáča na oslavu. Konečne kľud, pomyslela som si. Zapla som televíziu a znudene prepínala kanály. Vlastne mi bolo jedno čo budem pozerať, pretože som aj tak neustále myslela na tú bábiku. Stŕpla som. Zrazu som mala pocit, že tu niesom sama. Akoby tam niekto v  obývačke bol so mnou a schovával sa za nábytok. To je len v mojej hlave. Upokojovala som sa v duchu. Tep sa mi pomaly dostával do normálu, keď v tom sa z poschodia ozval zvuk, ktorý mi tep znova zvýšil.

Niekto sa zasmial.

Bol to detský smiech ktorý sa mi zarezával do uší.
"Lily?" Zakričala som na plné pľúca a čakala na odpoveď, no žiadna sa mi nedostavila.
V ruke som zvierala vankúš a cítila som ako mi pomaly steká po čele pot. Ešte nikdy som sa tak nebála.
Celá som sa triasla a myslela na rodičov, ktorý strážia deti na oslave. Mobil.
Musím im zavolať, aby sa hneď vrátili domov, alebo ma aspoň upokojili. Lenže som si spomenula, že mobil mám hore v izbe na posteli.
Pomaly som sa postavila. Snažila som sa, aby ma nebolo počuť. Šliapala som po parketách tak, aby nezavŕzgali. Nechcela som totiž už ten smiech počuť.
Točité schodisko som ale už brala po dvoch. Zrazu prišiel znova ten pocit.
Pocit, že ma niekto sleduje. Pohľad som upierala na nohy a ani za svet som sa nechcela obzrieť.

Vletela som do svojej izby a zabuchla dvere. Chvíľu som sa o ne len opierala a počúvala. Nič.
Na chodbe bolo hrobové ticho a tak som začala horúčkovito hľadať mobil. Našla som ho na stolíku a vytočila mamino číslo. Zapípalo to prvýkrát keď som z chodby počula kroky. Druhýkrát a počula som vrzgot parkiet. Na tretí krát som už počula mamin hlas, no nebola som schopná odpovedať, pretože som sa dívala na dvere do mojej izby a na pomaly otáčajúcu sa kľučku.
Už len kúsok a..

Prudko som sa posadila. Bola som spotená a zadychčaná a nechápala som čo sa to do pekla stalo.
Až potom mi to došlo. Bol to len sen, zaspala som pri seriály a to znamená, že si ho budem musieť pozreť znova. No vydýchla som si, že sa mi to celé iba snívalo.
Strhla som sa na buchot dverí a srdce mi vynechalo jeden úder, no keď som začula Lilyn smiech odľahlo mi a pokrútila som hlavou nad svojou vnútornou panikou, bol to len sen, nie?

JULIETTEWhere stories live. Discover now