JULIETTE

II. Kapitola - Hojdačka a oči

Ráno som sa zobudila s príšernou bolesťou hlavy. Po tom včerajšom sne som sa večer bála zaspať. Zľakla som sa každého zvuku. Či už to bolo štrnganie príborov keď mama vykladala umyvačku, alebo nevysvetlitelných zvukov keď už všetci spali.
Zazývala som a vyliezla spod periny. Posadila som sa a pretrela si oči rukou. Raz sa mi zazdalo že tesne predtým ako som žmurkla, som uvidela v rohu izby machuľu. Som len unavená. Znova som sa v duchu upokojovala.
Namočila som si v kúpeľni malý uteráčik na hlavu a zhltla tabletku.
Keď som sa pomalým krokom a s obkladom na hlave vracala do svojej izby začula som zacvaknutie dverí od Lilynej izby. Pristúpila som bližšie a pomaly otvorila dvere.
Lily ležala v posteli a tvrdo spala a okno bolo zavreté, takže som to nemohla pripísať k prievanu. Rýchlejšie sa mi rozbúchalo srdce.
"Lily?" Pošepkala som.
Žiadna odpoveď. Očami som blúdila po izbe a všimla si bábiku sediacu na stoličke pri okne. Hlavu mala natočenú na mňa. Zazrela som na ňu načo ma v spánku nepríjemne pichlo. Zatvorila som dvere a s obkladom na hlave som opäť kráčala do svojej izby.
Aby mi bolesť prešla, musím sa z toho vyspať. Lenže už som zaspať nevedela. V hlave mi síce dunelo, ale myšlienky mi lietali okolo bábiky.
Tiež som ako malá mala bábiku. Volala sa Josie a mala som ju hrozne rada. Brávala som ju všade. Vždy sedela za stolom keď som jedla, vždy som ju vozila v kočíku keď sme boli na výlete. Rodičia z toho neboli nadšení. Hovorili mi, že vraj už som na ňu veľká. Keď som sa jedno ráno zobudila, bola preč.
Dodnes neviem kam sa podela. Či sa stratila v útrobách domu, alebo mi ju rodičia vyhodili. Aj tak som si za ňu hneď našla náhradu - veľkého plyšového buldoga - a na Josie som zabudla.

Zrazu som spozornela. Vedlajšie dvere sa otvorili a niekto vyšiel na chodbu. Posadila som sa na posteľ a pozerala cez pootvorené dvere. Lily vo svojej nočnej košeli horko ťažko niesla veľkú bábiku v náručí. Na tvári jej hral úsmev. Aj Juliette sa usmievala. No na ten malý okamih čo som ich videla, zazdalo sa mi, že na sebe cítim jej pohľad. Mala som pocit, akoby sa na mňa škerila ešte viac ako predtým. No asi som už paranoidná, pomyslela som si a oni mi zmizli z dohľadu. Lily zbehla po schodoch a o chvíľu sa za nimi zabuchli vchodové dvere. Hodila som vlhký uterák na zem a utekala za ňou.

Obula som si tenisky a vybehla na dvor len v pyžame. Zbadala som Lily ako sedí na novej húpačke, veselo kope nohami a naproti jej nohám sedí Juliette.
"Lily, musíš mať tú bábiku všade so sebou?" Podišla som k nej a sadla si na vedlajšiu húpačku.
"Budem ju nosiť všade" odvrkla mi nazad.
Prestala sa húpať a chytila Juliette do rúk, mocne ju objala a potom si jej ústa priložila k uchu. Akoby jej niečo šepkala. Lily chvíľu prikyvovala.
Položila si ju do lona a povedala : "Juliette hovorí, že by si nás mala nechať sa hrať." Zamračila sa. "Povedala mi, že len na nás žiarliš pretože ty nemáš čo robiť, celé dni len pozeráš seriály.." odmlčala sa pretože si opäť tisla Juliette k svojmu uchu "a tvoju bábiku ti rodičia vyhodili."
Tá posledná veta ma zaskočila. Lily o mojej bábike predsa nevedela, vtedy keď sa Josie stratila bola ešte v maminom bruchu. Lily sa medzitým otočila a rázne vykročila smerom nazad dovnútra.
"Lily, počakaj" kričala som za ňou "odkiaľ o tom vieš?"
Na to sa Lily otočila, prudko ukázala na Juliette a nechala ma tam samú sedieť.
Rozhúpala som sa a presvedčila som samú seba, že jej o nej povedala mama.

Na raňajkách sa Lily na mňa ani len nepozrela. Veselo "kŕmila" Juliette chlebom s jahodovým džemom, pretože ona ho nechcela.
Nepríjemne som sa zamrvila na stoličke a na rukách mi hrali zimomriavky. Odrazu som už nebola tak nadšená z toho, že sa sestre darček odo mňa páči. Teraz sa jej páči až príliš a ja sa vo svojom vlastnom dome necítila vítaná. Odkedy som kúpila Lily Juliette mala som neustále mrazivý pocit, nemohla som sa pohnúť a to vždy keď bola bábika v miestnosti. Aj teraz som zažívala podobné pocity, teplota v jedálni stúpla a mne bolo odrazu horúco. Pomaly som položila na stôl načatý chlieb s džemom, pretože ma už prešla chuť.
Mame som povedala, že mi je zle a nemám chuť do jedla, čo bola aj pravda.
No namiesto do mojej izby, ma nohy zaniesli do sestrinej.
Ovial ma chladivý vzduch. Vonku bolo najmenej tridsať stupňov a bolo takmer nemožné mať v izbe takú zimu.

Všimla som si, že pri Lilynej postielke leží krabica vypchaná uterákmy a vatou. Podišla som k nej a musela som Lily v duchu naozaj pochváliť, pretože jej postielku pekne upravila. Nalepila jej tam samolepky, všade bolo meno Juliette. Naozaj sa jej bábika páčila. Pousmiala som sa a otočila sa na odchod. No kým som stačila stlačiť kľučku, Lily sa zrazu zjavila pri dverách a otvorila ich za mňa.
Radostne vošla do izby.

"Poď sa zahrať s bábikami, Lexi." Usmiala sa na mňa a medzitým vyťahovala zo skrine krabice s hračkami.

"Tak dobre" pritakala som a sadla si na studené parkety. Bolesť hlavy som zrazu už necítila, ani som si to neuvedomila a už bola preč.
Lily medzitým vykladala všetko čo potrebovala na hranie.
Nábytok, oblečenie, plyšákov, bárbiny a ja som sa nestíhala čudovať koľko toho v tej skrini má.
Ja som schytila obrovskú Juliette a posadila si ju na kolená.
Prechádzala som prstami po drsnej látke jej šiat, po gombíkoch studených ako ľad až som ju chytila za ruku z porcelánu. Mala dlhé biele prsty a decentne krátke nechty. Na botách mala kožené ručne robené topánky a na podrážke bolo napísané : ručná výroba, no nevedela som či sa to týka len bôt, alebo celej bábiky.
Dotkla som sa jej zamatových hnedých vlasov vpletených do dvoch dlhých vrkočov a nakoniec som si prezrela jej tvár. Vôbec k nej nesedela, bola škaredá, s dlhým nosom, úsmevom z ktorého mrazí a hnedými očami.
Prešla som prstom po jej lesklom tmavom oku a zazdalo sa mi, že sa v nich niečo pohlo, akoby..

"Lexi!" Zakričala na mňa sestra a ja som odtrhla pohľad od Juliette a presmerovala ho na ňu.
"No?" Spýtala som sa otrávene.
"Poď sa hrať už, a Juliette daj do postele, lebo je unavená." Nakázala mi, poslúchla som ju a Juliette som prikryla vatou. Posledný krát som jej pozrela do záhadných očí a nechala som sestru vymýšľať dej našeho hrania s bábikami.

Nudila som sa. Fakt strašne moc, ale nechcela som to dať najavo, no vysávalo to zo mňa energiu. Počúvať neustále : teraz akože ty budeš mama a ja budem dcéra a budeme mať psa a.. blbosti.
Po necelej hodine som sa vyčerpaná vrátila do izby a hodila sa na postel. A aj napriek prenikavému svetlu z okna som tvrdo zaspala.