Salvation of Suffering

Začiatok pekla

"Zvuk budíku"
Ledva som ráno rozopol oči a v tej chvíli som počul ten nechutný zvuk zvonenia, ktorý do teraz "milujem". Lahol som si naspäť a založil ruky nad čelo a vravel som si: "Stojí mi za to ísť naspäť tam kde sedím celý deň a počúvam nechutné narážky nechutných ľudí okolo mňa?"
Mohol som si na otázku odpovedať ako chcem ale aj tak to bolo jedno pretože moja babka by ma tam aj tak poslala. To bájne miesto sa nazýva škola. Chodím tam len z jedného dôvodu. Ten dôvod bola osoba ktorá sa volá Laura. Jej úsmev bol jediný ktorý má držal pokope celých sedem hodín mučenia. Mal som ju veľmi rád bola milá, zábavná, pekná  a stále sme spolu dílovali desiaty cez prestávky. Narozdiel od iných osôb z mojej triedy, jej prítomnosť mi nevadila ale priam bez nej by som tam asi nevydržal. Stali sa aj také prípady že bola chorá a to som bol chorý aj ja potom. Ale z okolia v triede aby som bol jasný. Či to bola kombinácia chalanov ktorý má neustále mali v hube alebo tým namyslených pipiniek ktoré si mysleli aké sú iné ale neboli. Mal som momenty keď mi vrela krv v žilách a ja som nedokázal v sebe udržať nátlak hnevu. Nebyť jej úsmevu by som bol dávno mäsový vrah. Blížil sa koniec deviateho ročníka a za ten rok sa udialo veľa vecí či psychické depresie kvôli mojej sprostej rodine alebo kvôli tomu že vyzerám jak neošupaný zemiak. Narážky mojich spolužiakov boli čím ďalej tým tvrdšie a tvrdšie. Niekedy mi nedokazalo ani pomôcť to že mi Laura vravela všetko bude v poriadku. A keď už nadišiel predposledný deň školy tak som si myslel že zajtra už všetkému bude koniec len stačí prežiť dneskajšok. Hehe. "Prežiť". Vraví sa že smrť je vykúpenie ktroré človek nájde až na konci života. Mňa ten koniec čakal dosť skoro. Po vračaní zo školy ma zrazil z mojej nevedomosti kamión który sa prebiahal s okolo idúcim autom. Zrazu vypukla tma. Počul som len pišťanie v ušiach a postupné černanie obrazu. Povedal som jedno jediné slovo: "konečne". Videl som pred sebou mamu. Tá odišla skór než som dospel. Ako malý som to nevnímal nejak ale postupom času na mňa všetko doľahlo. To odišla prvá časť zo mňa. Zostávali už len dve. Druhá odišla v momente keď som sa po havárii ocitol na nejakom stolekde som sa nemohol poriadne ani pohnúť. Neskôr som zitil prečo...