Shut up! /Nomin/

Sleep Talk

      Pomaly som vystúpil z červeného hyundaiu i10, čo bol pre mňa taký malý chrobák, v ktorom moje nohy nenachádzali miesta, a s neskrývaným nezáujmom otvoril kufor auta vytiahnúc svoju čiernu Adidas cestovnú tašku. Po mojom boku sa objavila usmievavá čiernovláska, moja mama, ktorá zobrala druhú, tentokrát žltú, tašku v ktorej sa nachádzali prevažne balíčky čipsov a cukríkov, ktoré mi sama nabalila. ,,Tešíš sa?" drgla do mňa sledujúc ako sa kufor zatvára. ,,Prebýva vo mne entuziazmus." uškrnul som sa na ňu spraviac prvý krok k svojmu novému, niekoľko ročnému, ubytovaniu. Prejdúc cez ťažké dubové dvere som sa pristavil k pultíku za, ktorým sedela sivovlasá dáma niečo ťukajúca do počítača z iného storočia.

,,Dobrý deň." ujala sa slova moja mama, ktorá bola dnešným dňom až prazvláštne nadšená. ,,Dobrý." oplatila jej úsmev pani hneď sa aj pustiac do nezáživnej konverzácie, ktorá pre mňa znamenala, že sa musím čo najrýchlejšie vzdialiť do bezpečnej vzdialenosti. Tašku som položil na podlahu vedľa pultu nenápadne sa vytratiac. Prechádzal som chodbami internátu prezerajúc si nástenky a všelijaké koláže fotografií starších študentov. Zastavil som sa až pri policiach s trofejami a s úsmevom sledoval trofeje basketbalistov, ktorých bolo požehnane.

,,Pekná zbierka, že?- zasmial sa hlas za mnou čo ma donútilo sa rýchlo otočiť a položiť si ruku na srdce čo chlapca značne rozosmialo. Sledoval som ho ako sa zvonivo smeje a popadá dych zatiaľ čo mu čierne vlasy padajú do tváre. Bol o dosť nižší ako ja ale povedal by som, že bude o niečo starší. ,,Prepáč, ale" snažil sa prestať smiať ,,ten tvoj výraz." utrel si neexistujúci pot z čela a konečne sa prestal smiať natiahnúc ku mne ruku ,,som Mark."

,,Jaemin." prikývol som a prijal jeho ruku. ,,Hrávaš?" kývol hlavou k basketbalovým trofejam. ,,Na minulej škole som bol kapitán." mykol som plecami a rozišiel sa chodbou späť na recepciu. ,,Akurát zbierajú tím." zasmial sa a dobehol ma kráčajúc predo mnou čelom ku mne. ,,Aha." kývol som a nezaujate kráčal ďalej. ,,No dobre, ja bežím. vidíme sa." zasmial sa a pobúchal ma po pleci rozbehnúc sa na koniec chodby, odkiaľ sme prišli, za nejakým mne neznámym brunetom.

Pozornosť som stočil späť pred seba šuchtavým krokom sa dostanúc až k recepcii, kde si už našťastie moja mama preberala s úsmevom papiere a kľúč od izby. Zobral som tašky zo zeme potichu kráčajúc s mamou po boku ku výťahu. ,,Izbu máš na treťom poschodí a vraj je váš vychovávateľ veľký pohoďák." usmievala sa a šťastne mi hovorila o jej rozhovore s pani na recepcii až kým výťah nezastavil na treťom poschodí a my sme sa neocitli na dlhočíznej chodbe. ,,Izba 325." zamrmlala si a hneď sa vydala hľadať zmienenú izbu zatiaľ čo ja som zostal nešťastne stáť pred výťahom s dvoma taškami v rukách.

S hlbokým povzdychom som sa rozišiel chodbou zastaviac pri dverách s ceduľkou 325, ktoré boli jemne pootvorené kedže už prešla nejaké tá doba kým som sa došuchtal až k izbe a moja mama už tam dávno bola. Opatrne som prešiel prahom dverí ako keby som vstupoval do brány pekelnej, vlastne som sa tak aj cítil, prebehnúc rýchlym pohľadom celú izbu. Nachádzala sa tu jedna veľká skriňa s posuvnými dverami, ktorá mala dve časti, dva stolíky pričom jeden z nich bol zahádzaný množstvom vecí cez tie potrebné ako notebook a učebnice až po tie nepotrebné ako balenia od čokolády a nejaké fotky. Ďalej tu boli postele, jedna pri ktorej stála moja mama a s veľkým úsmevom na ňu naťahovala moje čierne posteľné prádlo, ktoré zobrala z Adidas  tašky, ktorú som položil vedľa vstupných dverí, a druhá oblečená v pastelovo žltých obliečkach s bielym plyšákom a chlapcom sediacim na nej s veľkým úsmevom. Pre boha!

,,Ahoj!" uvedomil som si prítomnosť ďalšej osoby v miestnosti a rýchlo sa mu uklonil, tak toto bol trapas. ,,Už som si myslel, že si ma nevšimneš." zachichotal sa on roztomilo postaviac sa z postele sa mi tiež uklonil. ,,Jaeminie zlatíčko toto je Jeno, tvoj spolubydla." pristúpila ku nám čiernovláska s veľkou radosťou z toho, že mohla použiť študentský slang a strápniť ma ešte viac. Spražil som moju mamu pohľadom hovoriacim, že ak ma znovu nazve zlatíčko tak asi vyskočím z okna, ktorý ona samozrejme bravúrne ignorovala a venovala sa rozhovoru s odo mňa nižším brunetom. Cítil som sa naozaj dosť trápne, čo nebol práve jeden z pocitov, na ktoré som bol zvyknutý, takže keď mi mama vlepila pusu na pravé líce a so slovami: ,,majte sa chlapci a Jaeminie zavolaj mi potom, keď sa vybalíš." opustila moje nové ubytovanie zostal som ešte nejakú dobu ticho stáť v strede miestnosti.