Nájdem si ťa

5. kapitola

Nasledujúcich dvadsaťštyri hodín ubehlo pomerne rýchlo. Christinu prekvapilo, aký mala pokojný spánok. Spala nepretržitých štrnásť hodín. Takýto luxus si mohla dovoliť len vo výnimočných a nezvyčajných prípadoch. A včerajšok bol dôkazom jedného z nich.

*****

Stovky míľ odtiaľ na juhu Mexika prišiel do Alvarezovho letného sídla Teranzi. Netešil sa z toho, aké správy donesie svojmu šéfovi. Už teraz ľutoval, že s tým nepočkal. Bol si na sto percent istý, že Alvarez na neho vyhúkne: ,,Kázal som ti ju sledovať, nie zabiť!"

Na tvári sa mu roztiahol široký úsmev, keď si uvedomil, aké dôležité informácie mu nesie. Alvarez od prekvapenia stratí reč...

*****

Po upokojujúcom a potrebnom spánku načerpala energiu, ktorú v posledných dňoch naliehavo potrebovala. Len čo zišla dolu zo svojej izby, niekto zazvonil pri dverách.

,,Idem otvoriť!" zakričal Mark z kuchyne.

Čiastočne ju prekvapilo, že je ešte vždy v jej dome, no určite menej ako to, odkiaľ vedel, že sa zobudila. Išla predsa celkom potichu a s istotou mohla tvrdiť, že schody nevŕzgajú. Karhala sa za to, že si všíma takéto detaily. Ale veď nakoniec je to jej práca...

,,Kde je Tina?" začula tlmený, no povedomý hlas. Iba jeden človek ju takto volal...

Zoširoka sa usmiala a rozbehla sa k dverám. Čoskoro to oľutovala, pretože zabudla na svoj zranený členok. Napokon sa dostala k dverám a hodila sa mužovi do náručia.

,,Koľkokrát som ti hovorila, že ma tak nemáš volať," zvolala a silno ho stisla. ,,Myslela som, že si na mňa zabudol." Hlavu mu položila na jeho širokú hruď. Bol od nej značne vyšší.

,,Ja nikdy nezabúdam," odvetil a opätoval jej vrúcne objatie.

Začul brechot z vedľajšej miestnosti a obrátil hlavu na to mies-to. ,,Ahoj, kamarát!" zavolal na psa, ktorý k nemu okamžite pribehol, pretože hravo rozpoznal, o koho ide. ,,Vyzeráš stále rovnako." Poškrabkal ho za ušami, lebo vedel, že práve to má zo všetkého najradšej.

Zrazu však zvážnel. ,,Počul som, čo sa ti stalo." Pozrel na Christinu a potom na Marka, ktorý stál obďaleč opretý o stenu. ,,Ale mali by sme prejsť do inej miestnosti. Pri dverách o tom nechcem rozprávať."

Slová tohto muža si vážil každý občan neveľkého mestečka. Ľudia ho horlivo zdravili a prechovávali k nemu patričnú úctu. Pôsobil tu už niekoľko rokov, vlastne tu aj vyrastal, s radosťou chodieval medzi ľudí, a keby ho stretol niekto neznámy, ani by neveril, aké má povolanie.

,,Ty krívaš?" zhrozil sa muž a zastal.

,,Na tenise som si vytkla členok, nie je to nič vážne. Naozaj!" zdôraznila svoje slová, keď videla na jeho tvári zdesenie, a odskackala na pohovku.

,,Mala by si dávať na seba väčší pozor. V dnešnej dobe človek ani netuší... no, nechajme to." S najväčšou vážnosťou sa usadil do kresla. „Čakám, že mi tu niekto vysvetlí, čo sa odohralo včera, respektíve dnes v noci. Doniesli sa ku mne síce nejaké správy, ale bol by som radšej, keby som to vedel z prvej ruky."

,,Idem uvariť kávu." Mark rýchlo vstal a zamieril do kuchyne.

,,Neprišiel som si sem vypiť kávu, Mark. Prosím, sadni si." Mužov prísny pohľad vrátil Marka späť na pohovku. Niekedy mala jeho funkcia isté výhody. Nikto nekládol odpor... V duchu sa zasmial a s napätým očakávaním pozrel na dvoch mladých ľudí. ,,Tak, kto začne?"