Chlapec z Ľadového ostrova - príbeh z Freljordu - League of Legends

5.

Prešli tri hodiny a trhy sa zas ponorili do pôvodného stavu. Všetká nervozita a vydesenosť z Greninych slov sa akoby vyparila a na hlavách obchodníkov sa opäť objavila zas rovnaká červeň s radosťou ako predtým. No vo mne sa len prebudil závan pochybností a obáv z budúcnosti. Dlho som sa však neunáral v myšlienkach, pretože ma vyrušila Retha a poprosila ma aby som jej pomohol podonášať látky do nášho obydlia. Prišlo mi to ako dokonálé odreagovanie sa od pochmúrmych myšlienok na budúcnosť. No popritom som si všimol, ako sa Greniny ľudia rodelili a zamiešali sa z ľudmi z trhov. Takisto začali nakupovať, akoby sa nič nestalo. To že Grena hovorila pravdu, o tom nebolo pochýb. Ale strach z pomyslenia na to, čo sa deje niekde ďalej na sever od nás bol stále zahalený pod povrchom nových zlých myšlienok. Keď mi na plece položila Retha poslednú čierno modrú látku pravdpodobne z hodvábu, všimol som si, ako na mňa s poza jedného stánku zazerá jedno zlatovlasé dievča. Mohlo mať asi toľko rokov ako ja, ale najviac zo všetkého ma zaujalo práve jej oblečenie. Dosť značne sa podobalo tým, čo nosili Greniny ľudia. Je jedna z nich? Vyzerala tak ľudsky, vôbec nie ako z bojového kmeňa ako Grena. Keď som sa na ňu dlhšie zahľadel, začervenala sa a podišla ku mne. Z cudzích dievčat som istýchavosť sem tam mával, hoc som mal len štrnásť, no odhodlal som sa ju aspoň pozdraviť.
,, Ahoj " Usmial som sa.
,, Ahoj. Predáš mi tie látky čo máš na rukách ? " Odvetila mi s kamennou tvárou i keď ešte stále trošilinku červenou.
,, Musíš sa spýtať Rethy"
,, Kto je to to ? "
,, Ona " A ukázal som rukou na bielovlasú postavu v červenom, ktorá s k nám v rýchlosti približovala. Keď už stáli zoči voči, premerali sa mlčky od hlavy až po päty.
,, Ahoj " Zažmúrila jednym okom Retha.
,, Nazdar... " Zasmiala sa nenzáma.
,, Čomu sa smeješ ? " Nechápavom zavrtela hlavou Retha.
,, Tvoj priateľ mi nechce predať tvoje látky"
,, No a ? Ale on nie je môj priateľa ale brat...  "
,, To je jendo. Koľko za ne chceš ? "
,, Nie su moje. "
,, Ako to ? Veď mi povedal, že sú tvoje. "
,, To som nepovedal. " Bránil som sa, začervajúc. ,, Povedal som, že sa jej máš len spýtať. "
,, A koho teda sú ? " Spýta sa nenzáma.
,, Našej Pani u ktorej slúžime. "
,, Kde ju nájdem ? "
,, To neviem. Ale rozprávala sa pred všetkými s Grenou. "
,, Aha... Tak to je beznádejné odkúpiť... Nevadí... Ďakujem... " Usmiala sa a skáckavo odkráčala od nás.
,, Kto to bol ? " Nechápavo na mňa pozrela Retha.
,, Nemám tušenie"  Odvetím jej usmievavo, ale vzápätí sa zarazím. Niečo mi hovorilo, že som na niečo zabudol... Na niečo. čo ma bude hrýzť ešte dlho. Nechcel som si priznať, ale asi sa mi to dievča páčilo...
,, Ako sa volala ? " Spýta sa ma Retha a ja si inštiktívne vrazím z rukou po čele. Ach !

Keď mestská veža odbila pol noc, ľudia začali pomaličky zatvárať stánky alebo uzatvárať stávky. Mestská stráž začala zapaľovať vatry, aby sa tam mohli ľudia chodiť zohrievať, pretože chlad a zima boli predsa len v noci silnejšími. Moja pani mi dala za úlohu poprenášať všetko obilie spolu z ostatnými paholkami do sýpok, čož nám zabralo hodne času. Mráz nás štípal do rúk, cez také provizorné rukavice ako šialený, no ignorovali sme ho. Už som na nič ani iné nemyslel, len ako si ich ísť odmraziť k jednej z vatier. Nakoniec sa mi to onedlho i podarilo. Spolu zo mnou tam potom stálo takmer dvadsať iných paholkov či vojakov, ako nejaké soľné stĺpy.

Čas letel veľmi rýchlo. Ani som si nenazdal a začalo sa rozvidnievať. Slnečné lúče sa cez husté koruny ihličnanov snažili predierať a preto len občasne strieľali na nás, ako blesky počas jarnej búrky. No lúče boli príjemne teplé a prial som si, aby na mňa dopadali čoraz viac. Postúpne som sa pomaličky začal vzdiaľovať od vatry a dal sa tak na cestu pomôcť povykladať posledný potravinový tovar. Na uliciach už ostali len pozatvarané stánky a sem tam pár sluhov, čo ich odtiaľ odvážali. Keď tu som si zrazu zas všimol, že to isté dievča zo včera je na móle smerujúc na jednu z lodí kmeňa Avarosa. Chcel som jej zakývať a čosi zakričať, ale asi by si ma nevšimla, bol som od nej totiž dosť ďaleko. Chcel som k nej bežať, ale nohy som si ledva držal pod kontrolou. Potkol som sa. Keď som sa oprášil, všimol som si ako sa zlatovlasé dievča pozerá smerom ku mne. Zakývalo mi. No zdalo sa mi, že sa aj usmiala. To sú mi veci. ,, Som to ale trapák " povzdychnem si a takisto jej zakývem. No tá sa už neobzrela a skočila niekam hlbšie do útrob lode.