Hlas minulosti

Stalo sa to opäť. Prečo ma to vôbec prekvapuje? Vždy som bola naivná, dávala druhé šance a verila v dobro ukrývajúce sa v ľudskej podstate každej živej existencie. Snažila som sa vnímať len to dobré a presviedčala som seba samú o tom, že v každom sa skrýva aspoň štipka dobra. Som už dospelá. Už dávno bol tej najvyšší čas, aby som sa zbavila všetkých tých detských predstáv, v ktorých dobro víťazí nad zlom. Toto je realita, nie rozprávka. Realita, kde je sebeckosť primárnou vlastnosťou drvivej väčšiny populácie. 

Sedím tu už vyše hodiny. Pred viac ako polhodinou som sa s ňou mala stretnúť. Viem, že sa doposiaľ ešte nedostavila nikdy. Samozrejme, v rámci toho posledného kúska slušnosti, ktorý v nej ešte zostal, mi následne ponúkla veľmi presvedčivú výhovorku o tom, prečo jej opäť nevyšiel čas. Ja som ju vždy ochotne prijala. Ach, tá irónia. Vraj slušnosť a uveriteľné klamstvo... Hlúposť. Veľmi dobre som vedela, že jej vlastné svedomie bolo dôvodom, pre ktorý nemala silu pozrieť sa mi do očí. 

Už niekoľkokrát som na ňu čakala v tejto kaviarni na okraji frekventovanej ulice. Bola to kaviareň, do ktorej mestské paničky, či iná bohatá klientela nemala vo zvyku chodiť. Návštevníci predstavovali skôr ľudí so smútkom v očiach či hlavou niekde vysoko v oblakoch. Stretávali sa tu staré duše, ktoré len tak celé hodiny rozjímali nad životom pri jednej šálke kávy, neuvedomujúc si, že už ubehli celé hodiny alebo sa niektorí z nich strácali medzi stranami miliónov príbehov, či sa naopak rozhodli písať tie vlastné. Bolo to veľmi tiché miesto, ktoré dopĺňala inštrumentálna atmosféra klavírnej a akustickej hudby. Miesto vhodné na stretnutie so ženou, ktorá sa nazývala mojou matkou. 

Ja som ju tak vnímať nedokázala. Akoby som aj mohla? Ako som mohla pristupovať s akousi láskou či vďakou k osobe, ktorá zo mňa už v detstve urobila človeka bez budúcnosti? Zničila moju minulosť, ničí moju prítomnosť a viem, že bude napádať moju budúcnosť až do doby, kým jej telo nebude uložené pod hlinou. Snažila som sa jej uniknúť. Ach, koľkokrát som sa už snažila bez stopy zmiznúť, no tá ženská si vždy našla spôsob, akým sa ku mne dostať. Vždy vedela, ako tie svoje ostré pazúry zaryť aj pod tie najhrubšie časti mojej kože. Nikdy som nepoznala lepšieho manipulátora, ako bola ona. Pokiaľ jej niečo okrem ničenia svojho a môjho života zároveň v živote išlo, tak to bolo práve toto - dokonale vedela, ako prinútiť človeka skákať presne tak, ako si ona pískala. 

Vždy, keď sa ma snažila kontaktovať, skončilo to pri tom istom. Chcela, aby som sa vrátila domov. Chcela, aby som sa opäť stala súčasťou niečoho, od čoho sa snažím celý svoj život utiecť. Nechcem a nepotrebujem jej peniaze, prepych či známosti na tých najvyšších miestach. Nemám o to záujem. Mnohokrát som sa snažila spomenúť si aspoň na niečo pozitívne z mojej minulosti, môjho detstva. Avšak jediné, čo vždy vidím, je drezúra, prísne tresty a snaha vychovať chodiacu dokonalosť. Viem, že ona si to neuvedomovala. Viem, že si chcela prostredníctvom svojej jedinej dcéry splniť svoje vlastné sny, no podarilo sa jej len jediné - počas celého toho procesu zo mňa urobila človeka, ktorý bol vnútorne mŕtvy. Čistá mortifikácia. 

V čase, kedy som skončila strednú školu, som bola už dospelá. Samozrejme, podľa jej plánu som sa mala stať úspešnou právničkou v oblasti kriminalistiky, no mne boli paragrafy ukradnuté. Odmietla som rodinnú vstupenku na jednu z tých najprestížnejších univerzít v globálnom poňatí. Harvard nebol cestou pre mňa. Nie, rozhodla som sa, že si vyberiem Yale, kde sa budem môcť venovať tomu, čo pre mňa prestavuje tú skutočnú vášeň - písanie. Vedela som, že toto by mi u matky nikdy neprešlo, že by s tým nesúhlasila ani keby držím nôž pod jej krkom a vyhrážam sa jej smrťou. Bože, koľkokrát som ju už prekliala, koľkokrát som si predstavovala jej preseknutú tepnu, prekvapený výraz v jej tvári, že sa jej dokonalé dieťa dopustilo niečoho takého a kaluž krvi pod jej prehnitým telom. Vždy som si hovorila, že ak sa dostanem na Yale, tak nie vďaka rodinným kontaktom, no vďaka svojmu písaniu. Avšak keď teraz nad tým tak premýšľam, tak tá mrcha mi beztak pomohla dostať sa na školu svoju snov. Práca, ktorá si zaslúžila miesto na tejto škole, bola inšpirovaná ňou, tým, aké peklo mi celý môj život spôsobovala a ako si u nej napokon samotná karma vybrala svoju daň.