heroes

Spider-Man 1/2

„Peter, už meškáš !“ Zavolala na mňa zdola moja teta May.

Som hore už dávno. Dá sa povedať, že to bola aj celá noc. Nič. Len prázdnota a pocit bezmocnosti.

Dnes si mám ísť hľadať novú prácu a o deviatej mám prvý pohovor.

Vstal som z postele, zobral si čisté oblečenie a pobral sa do kúpeľne.

Po krátkej sprche, som si potreboval ešte umyť zuby. A vtedy som zas v zahmlenom zrkadle uvidel chlapca. Alebo muža. Nie, chlapca. Chlapca s krvou podliatymi očami. Chlapca s jemnou briadkou, pokrývajúcou jeho tvár. Chlapca, ktorý zlyhal. Zlyhal som. To už nikdy nevrátim spať.

Po tom, čom prestal preklínať všetky tie veci, čo sa stali. Som si konečne umyl zuby a obliekol sa.

Musel som si ešte zo svojej skrine zobrať batoh s vecami. Aj keď v tom batohu poriadne nič nemám. Možno ju nosím iba pre dojem ? Divné.

Čierny batoh bol hodený na drevenej truhlici, ktorej som sa snažil oblúkom vyhýbať. Mal som tam všetko pekné. Jej fotku. Našu fotku. Kostým...

Zavrel som skriňu, vyšiel z izby a zišiel dole do kuchyne. Tam za sporákom stále teta May a niečo varila.

„Dobré ráno,“ Daroval som jej bozk na líce a zobral si jablko.

„Že si sa vôbec unúval,“ Teta vypla sporák a smažené vajcia so slaninou, dala na tanier, ktorý mi vsunula do rúk.

„Prepáč, teta May. Ale nie som hladný, už meškám," Vrátil som jej tanier a vytratil sa z domu.

-

Prechádzam ulicami New Yorku, aby som sa konečne dostal do budovy, kde mám mať ten pohovor. Lenže cestou prejdem okolo Oscorp Tower. Vždy. Všetko. Mi pripomenie jedine ju. Som fakt zúfalý. No, čo asi tak robí Harry ? Viem, že sme sa posledne pohádali. No nie, že pohádali. Bolo to o niečom inom. Ale predsa len...

Nakoniec som sa dostal do stanoveného miesta. Vôbec neviem, čo tu mám vôbec robiť, ani na čo je táto firma zameraná. No podľa plagátov, typujem, že ide o vydavateľstvo.

Vybavil mi to tu jeden známi, ktorého o to poprosila teta May. Aj tej už asi leziem krkom. Od kedy Gwen odišla, sa nezaujímam už o nič. A to doslova.

Spider-Man, je už dávno zabudnutá história. Možno naňho ľudia dokonca zabudli. No je pravda, že odkedy  sa Spider-Man vyparil, tak značne poklesla aj kriminalita. Neviem, či je to dobré alebo zlé. No, asi, určite dobré. Ale aj tak, podľa mňa ľudia vyhľádávali pozornosť a preto robili tie veci. Vykrádali banky, stávali sa grázlami ... Možno chceli len malé potešenie do života. A to také, že ich bude Spider-Man naháňať po celom New Yorku. To určite ...

Vstúpil som do presklenej, vysokej budovy. V New Yorku sa už iné asi ani nenachádzajú. Podišiel som k pultu, za ktorým stála recepčná.

„Dobrý deň. Som Peter Parker. Mám tu stretnutie s pánom ...“

„Pánom Honginsom. Už vás čaká. Jeho kanceláriu nájdete na päťdesiatom poschodí. Držím palce,“ Postaršia pani ukázala na výťahy. Vďačne som prikývol, nastúpil do výťahu a previezol sa až na päťdesiate poschodie.

Chodba bola obklopená veľkými sklami. Boli tu asi štyri menšie stoly, za ktorými každý pracoval. A za nimi sa nachádzali veľké svetlo zelené dvere.

Prešiel som uličkou, ktorú vytvárali položené stoly. Nikto si ma nevšímal, a som za to celkom rád.

Na svetlo zelených dverách bola prevŕtaná strieborná plieška s menom. Edward Hongins.