DESTINY

Part 1

Bol teplý letný večer. Elisabeth stála tak ako obvykle na balkóne sa nechala sa objímať jemným vánkom. Zatvorila svoje belasé oči a ako- tak sa snažila koncentrovať.

Má už iba tri dni nato aby získala nemálo dôkazov a mohla tak vyriešiť prípad, ktorý sa riešil už niekoľko mesiacov. Zajtra bude musieť obvolať niekoľko ľudí. No hurá! Už sa neviem dočkať! Pomyslela si v duchu a následne si povzdychla.

,,Aspoň bundu si si mohla obliecť. Vonku je chladno." pocítila okolo ramien teplo. Alexej jej priniesol bundu.

,,Si naozaj milý Alexej, ale myslím si, že je celkom príjemné počasie. Tej bundy nebolo treba." jemne sa usmiala, no bundu zo svojich pliec nezhodila.

,,Nemysli, len ma počúvni. Nechcem aby si prechladla." usmial sa a privrel svoje karamelové oči.

,,Tak ako ide prípad?" opýtal sa po pár minútach ticha.

,,Je to ťažké," pokrútila hlavou. ,,Nechala som to na poslednú chvíľu a teraz to dopadá takto. Nič nestíham!" frustrovane si skrila tvár do dlaní.

Alexej pokrútil hlavou.
,,Vieš čo ti vždy hovorím. Robiť chyby je ľudské.."

,,A preto sa zo svojich chýb musíme učiť." doplnila ho s nenápadným podráždením v hlase. Neznášala keď ju niekto poúčal. Vie si poradiť aj sama- aspoň takto si to vždy myslela.

,,Presne." usmial sa. ,,Nemôžeš brať hneď všetko ako prehru. Tvoj život iba začína, je jasné že urobíš ešte veľa, tomuto podobných, chýb."

Pokrútila hlavou. ,,Nie, to nie. Ja chyby nerobím. A toto ani chyba nebola,.. Skôr lenivosť." povedala tvrdo a v rukách zvierala zábradlie, o ktoré bola opretá.

,,Eli, máš iba sedemnásť. Nemôžeš zvládať úplne všetko. Je to normálne." poúčal ju aj keď dobre vedel aké to bude mať následky.

,,Alexej! Ja nie som malá! Viem čo sú moje povinnosti a nehodlám klesnúť na dno iba kvôli tomu, že toho mám niekedy veľa! Už nie.." posledné dve slová zašepkala s pokrútením hlavy.

,,Ale Eli.."

,,Nie! Nechcem nič počuť." vletela do domu, že sa ani nedalo všimnúť kedy.

Jediné čo sa už len dalo počuť bol dupot, čo znamenalo, že Elisabeth zasa uteká dole schodmi.

Alexej pokrútil hlavou a celý v rozpakoch vošiel do domu. Urobil si šálok čaju a posadil sa za pracovný stôl.

Stále si nevie zvyknúť na to, že jeho malá Elinka už nie je malá. Aj keď nie je jeho biologická dcéra, má ju nadovšetko rád. Nevie sa zmieriť s tým, že Eli mu už nedovolí oslovovať ju Elinka. Že už spolu každý večer nepijú teplé kakao pri rozprávkach. A že už spolu nechodia korčuľovať sa do parku. Bolo mu to všetko ľúto.

Niekoľko ďalších minút Alexej takto v tichosti sedel hľadiac pred seba a spomínal na staré dobré časi. Pokrútil hlavou nad všetkými spomienkami a prázdny pohár položil na stôl. Bol to dlhý a náročný deň, je čas ísť spať. Snáď sa Eli nevráti neskoro.

Elisabeth sedela v mäkkej tráve a hľadela na hviezdy spolu so svojím najlepším priateľom. Pohľad na celé mesto bol naozaj očarujúci! No akokoľvek sa snažila unášať prekrásnym výhľadom, nedarilo sa. Stále premýšľala nad tým čo jej Alexej vraví. On pravdu nemá!- hovorila si vždy v takejto situácii. Pokrutila hlavou. Musí sa dajako rozptýliť, pretože tieto myšlienky ju iba robia nesústredenou.

,,Marco, máš zapaľovač?" hovorila medzitým ako si cigaretu vložila medzi pery.

,,Mám. No ja neviem či by som mal.." zamrmlal celkom neisto.

,,Čo nevieš? Daj ho sem!" zhúkla po ňom a vytrhla mu ho z ruky. Bolo to celkom neslušné, no Marco bol na toto už zvyknutý. Iba on totiž poznal jej ďalšie stránky. A tak isto ju určite aj chápal. Vždy vedel ako jej je a toto je obyčajné rozptýlenie.

,,Destiny! Alexej mi zakázal ťa v niečom takomto podporovať." rozhodil rukami.

Iba pokrčila plecami a bez ďalších problém si cigaretu zapálila. Následne si z nej potiahla a nechala dym prúdiť do jej pľúc.

,,Mimochodom, nevolaj ma Destiny. Nie sme v práci." zavrčala, následne na neho vyfúkla dym.

Marco trochu zakašľal. ,,No áno. Sila zvyku!" ukázal svoj očarujúci aj keď trochu kyslý úsmev.

Toto na Elisabeth vždy pôsobilo, takže automaticky sklonila hlavu aby nevidel jej jemné červenanie sa. Vždy mala preňho slabosť, ale akokoľvek chcela vzťah, vždy sa riadila heslom: Citliví ľudia nikdy neuspejú.

A tak ju táto veta odradila od všetkého kde by musela prejavovať svoje city. Radšej bude pracovať a uspeje, než aby bola zamilovaná a bez ambícií- hovorila si.

,,Prečo si tu? Žeby.."

,,Áno. Už zasa." zamrmlala a zodvihla hlavu hľadiac ma hviezdy. Znovu si potiahla z cigarety a dym následne výfukla.

V tom pocítila ako ju Marco jemne hladí po chrbte a takisto nemohla ignorovať jeho úsmev. Potrebovala to. Aj keď to ukázať nechcela. Ďalej sledovala hviezdy bez náznaku akejkoľvek emócie.

,,On to nevie pochopiť."

,,Možno iba ty nevieš pochopiť jeho." pokrčil plecami.

,,Ako to myslíš?" zodvihla hlavu a zmätene hľadela do jeho očí.

,,On ťa má naozaj rád Elis. Nevie sa zmieriť s tým, že už si vyrástla."

Elisabeth si iba odfrkla a krútila hlavou. Dofajčenú cigaretu odhodila pred seba a následne ju zašliapla. Túto básničku už vie celú naspamäť. Hovorí jej to vždy.. No je také ťažké pochopiť, že čas sa nedá vrátiť? Už nie je malá a nemôže svoje povinnosti odkladať iba kvôli kakau a rozprávkam.

Bez jediného slova v tichosti sedela a sledovala ako sa svetlá v oknách niektorých mrakodrapov postupne zhasínajú. Po pár minútach odtrhla od obrazu mesta, ktorý ju tak hypnotizoval zrak.

,,Ja už asi pôjdem. Je neskoro." postavila sa a oprášila si nohy, následne aj zadok.

,,Vidíme sa zajtra?" usmial sa dúfajúc, že neodmietne.

,,No.. Mám veľa práce, ale ak ti pomoc nerobí problém.." zasmiala sa a objala ho.

,,Samozrejme, že nie. Maj sa."

,,Tak ahoj." zakričala za ním a rozbehla sa dolu kopcom.

Tu máte prvú časť :) Viem.. ešte nič moc a hrooozne krátke no zaručujem vám že postupne sa do toho určite dostanem keďže teraz s tým ešte nemám veľa skúseností. :) Poprosím pár komentárov a votes :3