Azaelov pád

1. kapitola

V nákladnej časti auta bolo tesno. V nose som cítila pot ostatných ľudí, ktorí vedľa mňa sedeli potme na tvrdých sedadlách. Všetci sme mlčky počúvali, ako reťaze okolo našich nôh a rúk cinkajú od zabáčania auta do strán. Pätou jednej nohy som sa snažila poškriabať si členok, ktorý ma pod elektronickým náramkom príšerne svrbel. Ten blbec, ktorý ho tam pripevnil, sa na mňa pred tým zoširoka usmial a povedal akýsi hlúpy komentár k mojim ohnivo červeným vlasom. Vystrčila som bradu a čosi som mu odsekla. Môžete mi zobrať slobodu, no nikdy mi nevezmete môj hlas.

Cestovali sme už niekoľko hodín. Spočiatku som počítala, koľkokrát sme zabočili doľava a doprava, snažila som sa zachytiť zvuky zvonka, ale od tepla a vydýchaného vzduchu som sa nedokázala sústrediť a po čase som stratila prehľad.

Nemala som strach. Už viac nie. Za posledných niekoľko mesiacov som prežila toľko, že sa strach celkom vytratil z môjho tela. Spomínala som si na strach ako na vyblednutú spomienku odtlačenú na zadnej strane mojej mysle. Myslela som na prvú návštevu školského zubára, na prvé divadelné vystúpenie pred celou školou, na prvé milovanie s Michaelom, mojou stredoškolskou láskou s medzerou medzi zubami veľkou ako nechet malíčka. Myslela som na poslednú záverečnú skúšku z medicíny, ktorá rozhodovala o celej mojej budúcnosti. Pamätala som si rýchle búšenie srdca a spotené dlane, no nič z toho som teraz necítila. Nech bude na konci tejto cesty čokoľvek, postavím sa tomu čelom.

Pred vstupom do nákladiaku nám zakázali sa medzi sebou rozprávať a všetci sme to do bodky dodržali. Neprekvapovalo ma to. Boli sme vedci, lekári, chemici a fyzici. Pokojní a pokorní, s hladom po vedomostiach a bez jedinej myšlienky na to, že by sme v nákladnej časti auta rozpútali revolúciu.

Auto konečne prudko zastavilo. Okamžite som počula, ako sa všetci okolo mňa začali mrviť na mieste. Keď ktosi nahlas dvakrát zabúchal na dvere nákladiaku, dievča vedľa mňa nadskočilo na mieste. Volala sa Suzanne – alebo aspoň tak sa v Stredisku prezývala. V prvý deň experimentu sme si mohli zvoliť mená a pre dobro všetkých si každý nejaké vymyslel podľa svojej obľúbenej knižnej postavy, speváka či herečky. Ja som bola Eleanor. Patologička Eleanor. Ďalšie mŕtve telo? Privezte ho ku mne. Patologička Eleanor vám povie presne to, čo povedala nad všetkými ostatnými mŕtvolami: „Je mŕtvy a ja neviem prečo. Nikdy som nič podobné nevidela."

V tme som našla Suzanninu ruku a stisla som jej trasúcu sa dlaň. O chvíľku sa otvorili obe dvere nákladiaku dokorán a ja som sklopila hlavu pred ostrým svetlom.

„Len pokojne," ozval sa Remeriho hlboký hlas. „Naša organizácia drží svoje sľuby. Vystúpte pomaly von."

Jeden po druhom sme ťarbavo vyšli z nákladného auta medzi skupinku mužov v čiernom oblečení s tmavými okuliarmi na očiach. Vzduch, konečne vzduch! Zhlboka som sa nadýchla a vychutnávala si teplé slnečné lúče. Stáli sme na akomsi opustenom parkovisku pred nefungujúcou reštauráciou so zatlčenými oknami, pred ktorou parkovalo niekoľko áut s čakajúcimi vodičmi.

Jeden z chlapíkov v uniforme nám z rúk a nôh zložil reťaze, zatiaľ čo ďalší odstránil naše elektronické náramky z nôh. Okamžite som si vytiahla lem bielych nohavíc, ktoré boli súčasťou uniformy, ktorú sme v Stredisku nosili, a pošúchala som si kožu.

Remeri, ako vždy oblečený v dlhých čiernych nohaviciach a bielej košeli, ktorá mu bola o číslo väčšia, v rukách držal kožené dosky. Otvoril ich a obrátil sa k nám.

„Margaret?" spýtal sa.

Margaret, blonďavá kostnatá lekárka s pehami na nose, pristúpila k Remerimu. S Margaret sme občas spolu obedovávali v malej jedálni Strediska, ktorá vždy smrdela po kapuste. Raz sa ma nad miskou ryžových rezancov spýtala, prečo som si pri vstupe do Strediska vybrala meno Eleanor.

„Je to podľa Eleanor Roosveltovej," povedala som. „Páči sa mi jej citát: Ženy sú ako čajové vrecúška – nikdy neviete, aké sú silné, kým ich nedáte do horúcej vody." Margaret sa zachichotala a povedala mi, že si svoje meno zvolila podľa kanadskej autorky Margaret Atwoodovej. Od toho dňa sme boli priateľky, i keď sme vedeli, že príde moment, kedy sa naše cesty navždy rozídu.

„Ďakujeme za účasť," prikývol Remeri a z dosiek vytiahol jednu obálku. „Pôjdeš tým červeným autom," kývol rukou na sedana s čakajúcim vodičom.

Margaret, alebo ako sa naozaj volala, vzala obálku do ruky a bez slova a jediného obhliadnutia sa odkráčala rýchlym krokom k vodičovi.

„Bruce Banner?" prečítal zo zoznamku Remeri s podzvihnutým obočím a miernym úškrnom.

Zo skupinky čakajúcich vystúpil mladý chlapec s výraznými lícnymi kosťami a hustými hnedými vlasmi. S Brucom som často debatovala dlho do noci, keď sme čakali na výsledky našich experimentov, alebo keď sme mali voľno. Bruce bol génius. Plynule rozprával siedmymi jazykmi a Stanfordovu univerzitu dokončil v devätnástich s najvyššími vyznameniami. Napriek tomu, keď som mu raz neskoro večer v malej miestnosti, ktorú Stredisko prerobilo na kaviareň, rozprávala o tom, ako mi je tu už celé týždne smutno, nedokázal pochopiť, kam mierim. Pobúchal ma po ramene, povedal mi, že budeme čoskoro preč a odpochodoval s plechovkou sódy do svojej spacej bunky.

„Eleanor," zavolal na mňa Remeri, keď mi Bruce zamával s obálkou v ruke a vydal sa k čakajúcemu automobilu pred reštauráciou. Margaretin červený sedan bol už dávno fuč.

Pristúpila som k Remerimu a vzala som si od neho obálku.

„Ďakujeme za účasť," vyslovil a pokýval hlavou. „Pôjdeš tamtým čiernym autom," pokývol a ukázal na čierne SUV. Vodič s prekríženými rukami na hrudi a slnečnými okuliarami na očiach stál vedľa otvorených dverí a čakal ma.

„Pre tých najlepších vedcov na svete by ste si mohli vybrať lepší spôsob transportu," povedala som a hlavou som kývla k otvoreným dverám dodávky. „Predovšetkým, keď potrebujete našu pomoc."

Po Remeriho tvári sa roztiahol známy lišiacky úškrn. Za mesiace v Stredisku som nevedela odhadnúť, či je jeho úsmev priateľský, alebo je Remeri len ďalšou krysou, ktorá sa snaží zneužiť naše hlavy.

„Máme svoje predpisy," naklonil sa ku mne.

Prešla som cez parkovisko k autu a nasadla som na zadné sedadlá. Otvorila som obálku, na ktorej bolo rukou napísané meno Eleanor. Vnútri obálky bolo niekoľko stoviek eur, list, cestovný pas a letenka do Florencie. Taliansko, potešila som sa. Prstom som prešla po mene vytlačenom na letenke, po mojom skutočnom mene.

„Rosalie," zašepkala som sama pre seba, aby som po mesiacoch konečne počula svoje vlastné meno. Po tvári sa mi roztiahol úsmev.

„Môžeme?" vyrušil ma vodič a pozrel na mňa spoza okuliarov v odraze spätného zrkadielka.

„Áno," prikývla som.

Z obálky som vytiahla sprievodný list. Bola na ňom adresa miesta vo Florencii so stručným odkazom: 

Nájdi Sebastiana Bernstadta. 

Pohodlne som sa uložila na kožených sedadlách auta. Poďme sa pozrieť, do akej horúcej vody ma život hodí tentokrát, pomyslela som si.

Autor: Vladimíra Šebová