Dollhouse

Otvorila som oči a zahľadela sa na bledoružový strop pripomínajúc moju izbu.

Ale nie je to moja izba.

Pomaly som sa posadila. Hlavu som pomaly otáčala prečesávajúc mojimi svetlomodrými očami miestnosť.

Je to detská izba, ktorej bledoružové steny ozdobujú namaľované jednorožce. Drevený nábytok naokolo je bielej farby. Zosadla som z postele rovno na bledoružový koberec a zistila som, že moje nohy sú bosé.

Predtým moje nohy neboli bosé. Mala som biele ponožky a biele tenisky.

Pohľad mi padol na moju bledoružovú nočnú košeľu.

Moju bledoružovú nočnú košeľu?

To nie je moja nočná košeľa.

Dotkla som sa jej. Neverila som, že je skutočná. Neverila som, že je toto miesto skutočné a tak som sa rozhodla sa dotknúť každého jedného nábytku.

Spravila som tak a dotkla som sa veľkej drevenej bielej skrine vysokej až po strop. Potom nasledoval písací stolík z rovnakého materiálu spolu so stoličkou.

Tak to pokračovalo ďalej.

Nakoniec som podišla bližšie k oknu a zistila som, že sa nedá pozerať von. Nedalo sa otvoriť a keď som moju tvár naklonila bližšie ku sklu, nič tam nebolo.

Len ďalšia stena.

Moje zmysly sú celkom otupené. Cítim len zmätenie, ale necítim strach. Nepamätám sa na to, čo sa stalo predtým. Viem len, že toto nie je moja izba.

Ale niečo mi toto miesto pripomína.

Pri pohľade na bábiky ozdobujúc posteľ a niektoré poličky sa to podobá na domček pre bábiky alebo... na izbu pre bábiky.

Ja nie som bábika.

Bábikami môžem manipulovať. Môžem si robiť s nimi čo chcem a ich to nikdy bolieť nebude. Či už ich nechám, aby žili šťastne alebo nešťastne, im to bude jedno, lebo je to len materiál, s ktorým sa hrajú deti.

Alebo aj dospelí?

Pootvorila som ústa pri pohľade na bábiku. Vyzerá ako ja. Naozaj tak vyzerá. Podišla som k nej bližšie a vzala ju z poličky. Dlhé plavé blond vlasy po pás a jasnomodré oči. Úzke pery a úzky rovný nos. To som ja.

Tá bábika je... ja.

Alebo som ja tá bábika?

Mierne som naklonila hlavu na bok a vzala ju do mojich útlych rúk. Pohladila som jej nočnú košeľu identickú tej mojej.

Držiac bábiku som sa vybrala k dverám. Nerozumiem prečo som ich neotvorila hneď. Nepatrím sem.

Nazrela som do bielej úzkej chodby, ktorú obohacovalo niekoľko drevených hnedých dverí. Odvážila som sa vojsť na chodbu a zavrieť za sebou dvere. Bábiku som držala po celý ten čas pevne v ruke. Cítim, že je mojou súčasťou. Prečo by vyzerala ako ja? Jediná bábika je ako ja. Žiadna taká iná v izbe nebola.

Robila som veľmi pomalé krôčiky ako keby som mala päť rokov a objavovala niečo neznáme.

Keď som sa konečne blížila k prvým dverám a hodlala sa ich otvoriť, dvere mierne zavŕzgali a z nich vyšlo malé čiernovlasé dievčatko s veľkými sivými očami a v bielej nočnej košeli hľadiac na mňa bez náznaku akejkoľvek emócie.