Otvoril oči.
Pohľad zachytil odraz slnka na okennej tabuli.
'Som doma', prvá myšlienka predbehla všetky ostatné a zapadla medzi spomienky. Pohľad na izbu okolo ho ubezpečoval, že všetko je ako má byť. Ale pohľadu neveril. Niečo mu šepkalo, že veci nie sú také ako vyzerajú. Pocit, že v poriadku nie je vôbec nič.
'Kým cítiš bolesť, žiješ', a on ju naozaj cítil. Každý sval, aj ten najmenší, sa hlásil o slovo. Naozaj si to nemohol nevšimnúť. Cítil sa akoby ho došliapal kôň, poskákalo celé stádo.
Ale vlastne to tak bolo. Teda nie celé stádo. A vlastne ani kôň.
Prvý medzi poslednými. Tak sa hovorí tomu, kto prehral posledný. Lepší ako on je už iba víťaz.
Od rána sa všetko vyvíjalo ako malo. Jeho dáma mu dala svoju šatku. "Budeš mojim rytierom a večer, po poslednom boji, ako víťaz, si ma odtiaľto odvedieš." Letmý úsmev, bozk ako vánok.
Ťažké brnenie a drevená kopija v ruke. Skúsený bojový kôň unavene našľapuje a zdá sa, že nesie ťarchu celého sveta. Jeho pán, rytier na jeho chrbte, ťažko dýcha a ako cez závoj sleduje svojho soka na druhej strane.
Prvý súper bol mladý rytier plný nádeje a očakávania. Vďaka jeho mladosti a neskúsenosti ho dostal hneď prvou ranou. Ani sa nemusel poriadne oprieť, stačilo iba letmo trafiť a mladý muž letel veľkým oblúkom z koňa. Davy hučali a jasali akoby dobyl nejaké kráľovstvo. Bol to dobrý začiatok a sľúbený večer sa zdal ešte ďaleko.
Pokrivený štít mu otláčal unavenú ruku. Po všetkých ranách, ktoré sa mu podarilo vykryť, už stratil pôvodný tvar aj farbu. Jeho erb sa už nedal takmer rozoznať. Brnenie vyzeralo podobne. Na mnohých miestach preliačené, pokrútené sa mu zarezávalo do tela aj napriek ochrannej vrstve. Na tele mu zanechávalo nepekné modrina a aj zopár hlbokých šrámov. Felčiar bude mať rozhodne čo robiť.
Keď zostali len štyria, už bolo vlastne celkom jedno, koho si vylosuje. Osud mu prihral skúseného harcovníka, ktorého sa mu ešte nikdy nepodarilo poraziť. Vyštartovali proti sebe a pri prvom náraze obaja roztrieskali na brnení toho druhého svoje kopije. Na koni sa udržal len vďaka náhode a rokmi vypestovaným reflexom. Dav zahučal a oboch ich odmenil burácajúcim potleskom a dupotom na tribúne. Mal pocit, že sa celá tribúna zrúti a pochová ho pod svojimi troskami.
A teraz je tu posledný boj. Možno posledný nájazd. Celého dňa. Veľké finále. Diváci freneticky kričia. Hluk je tak veľký, že prehlušuje aj jeho bolesť. Vlajka sa spúšťa dolu a súperi vyštartovali proti sebe. Majestátne bojové kone a na nich dvaja najlepší rytieri. Potom tvrdý náraz a cíti, že tentoraz sa už neudrží. Prichádza pád a potom tma.
Yos si, ležiac na posteli, kontroluje svoje telo. Bolesť zodpovedá prežitému. Hľadá na tele čerstvé jazvy, ale nijakú nenachádza. Aspoň modrina. Ale na celom tele nevidno ani škrabanec, ani sivú farbu udretého miesta. Iba bolesť je tu.
'Kým cítiš bolesť, žiješ'
YOU ARE READING
Untitled
General FictionZobudil sa. A pocit ho uisťoval, že nič nie je v poriadku...