Tichý život (Denník z karantény)

1.

Prebúdzam sa v podkroví. Otvorím okno, vpustím dnu chladný čerstvý vzduch z lesa a dlho si ešte čítam v posteli. Počuť ako šumí potok; voda už trochu klesla, ešte na začiatku marca bola hladina vysoká a nedalo sa prejsť na druhú stranu. Počuť vtáky, pri pohľade do lesa je zrejmé, že hoci je ešte jednotvárne hnedý a zdanlivo spiaci, už ožíva; medzi kmeňmi a v záhrade poletujú škorce, sýkorky, hýle, drozdy, straky, sojky, stehlíky a ďatle.

Vstávam a porobím nevyhnutné. Vynesiem popol z pece i kachlí, nanosím drevo – menšie do pece, väčšie do kachlí. Chystám sa piecť chlieb, vyberiem teda bukové, to má hladšiu kôru a dlhšie horí, i keď inak uprednostňujem skôr dub, ktorý mám pre rozpraskanú kôru a výraznejšiu vôňu radšej.
Založím oheň a uvarím si čaj. Chalúpkou postupne preniká teplo a vôňa horiaceho dreva a lúhujúcich sa byliniek. Je ticho, počuť len praskanie ohňa a zvuky zvonku.

Vypustím mačky. Nakŕmim ich, vyčistím im záchod, vymením vodu, trochu podebatujeme o prežitej noci a o tom, čo máme v pláne cez deň. Ony ako zvyčajne obvyklé mačacie radovánky – polihovanie na kope dreva, lovenie listov, orechov a motýľov, neúspešné striehnutie na vtáčikov, usilovné motanie sa popod nohy vždy, keď sa ktokoľvek človečí zjaví na dvore.

Prejdem sa po záhrade. Medvedí cesnak sa za posledný týždeň rozrástol, pod smrekovcami sú len tri ohniská, ale pri jarabinách celé malé pole. Ostrihané bylinky sa postupne preberajú, ale potrebujú ešte trochu dažďa a slnka – rovnako ako zasadená cibuľka, reďkovka, cuketa, kôpor, fazuľka a špenát, ktoré ešte zo zeme nevykúkajú, ale viem, že je to už len otázka dní.
Na skalke rozkvitli snežienky, poniklece sa naťahujú v jarnom vzduchu, zatiaľ nezakvitnuté. Prejdem sa sadom, sledujem, v akom štádiu sú puky na jednotlivých stromoch. Nepotrvá dlho a zazelená sa nielen záhrada, ale aj sad a neskôr les.

Vrátim sa dnu a v koťogu si uvarím kávu. Mám rada celý ten proces, syčanie kvapiek na rozpálenej peci postupne prechádzajúce do nezameniteľného bublania, keď sa káva začína variť, prestupujúcu silnú arómu, nalievanie do keramickej šálky, ktorú podržím proti svetlu a pozorujem, ako sa z nej dymí.

Keď je teplo, idem sa s kávou a knihou posadiť do záhrady. Okamžite na mňa vylezú obe mačky a dlho vieme súťažiť v tom, kto vydrží nečinne sedieť dlhšie. Ak je chladno a prší – ako dnes – usalaším sa vnútri s výhľadom na kachle. Pozorujem plamene a nechávam svet, aby sa na chvíľu zastavil.

Také je ráno a trvá až do obeda. A je to tak dobre.