Tichý život (Denník z karantény)

4.

Začal sa apríl. Marec sme teda prežili – takmer nevedno kedy a nevedno ako. Celý svet akosi zavisol v napätom očakávaní, čo ďalej. Zdá sa, že všetci – jednotlivci, krajiny, spoločnosť ako taká –, sa chvíľu musíme sústrediť na seba, na to, ako fungujeme. A či to takto ide ďalej.

Musíme sa sústrediť na tempo svojho dychu. Na spôsob, akým žijeme. Zľaviť z našich očakávaní, plánov, túžob. Vedieť si vystačiť s málom, žiť potichučky, pomaličky.

Musíme sa sústrediť na odraz svetla na hladine potoka. Na konár borovice, pohupujúci sa vo vetre. Na steblá trávy, zelenejúce v teple jarného slnka. Repetitívnosť týchto jednoduchých, všednodenných udalostí má v sebe istú útechu. V čase, keď nič nie je isté, je isté aspoň málo – že svet, pokiaľ budeme našľapovať dostatočne ľahučko, tu pre nás ešte chvíľu bude.

Tak si to nepokazme.