V telefóne ostalo dlhé ticho
... Možno len premýšľal. Sama som nevedela ,čo so mnou bude chcieť urobiť ,no nakoniec prehovoril.
" Tak dobre Johannes počúvaj ma... "
"V zadu v kufri máš lekárničku, ktorú v tejto chvíli použiješ, očistíš to dievča od krvi ,hlavne ju upokoj nech je v kľude ,to je prvý krok ,ktorý urobíš. Druhý krok - ak je celá špinavá nech sa preoblečie a tie krvavé veci zahoďte . Tretí krok - bude sedieť pri tebe a nedovoľ jej zaspať, nech stále vníma. Udržuj ju v teple ak nemá svoje teplé veci ,tak jej dáš to ,čo máš ty oblečené "
Hlas, ktorý opúšťal jeho pery mi zvonil v ušiach. Ale tak príjemne a starostlivo...
Rozprával to so všetkou jemnosťou, no zároveň nedal poznať skoro žiadnu emóciu.
Johannes len prikyvoval a rýchlo konal. Hovor skončil a obaja sme ostali zaskočený, no Johannes aj tak vykonával svoju prácu úžasne, aj keď bol pod veľkým tlakom .
Snažila som sa ho upokojiť tým, že sa mi to stáva bežne .
Situáciu som síce nijak nevylepšila, ale môj vnútorný strach voči neznámemu sa zmierňoval.
Po tom ,ako som bola čistá a preoblečená, dokonca pod dohľadom Johannesa, sme vyštartovali z miesta a pokračovali v ceste .
Po necelej hodine cesty plnej ticha a obáv sme konečne zastali na mieste ,kde som mala byť pravdepodobne
"väznená " .
Niet divu ,že práve tu ,niekde za pustým lesom kde vôkol nás nesídli snáď nikto okrem medveďa v brlôžku a ešte iných lesných zvierat mám byť väznená práve ja.
"Niet úniku späť ",
navrávala som si v mysli .
Zatiaľ čo ja som sedela v aute a premýšľala nad svojím útekom, Johannesa mi veľmi rýchlo zbúral všetky moje nádejné pokusy. Pred bránou, ktorá vo vnútri ukrývala impérium človeka, ktorý sa môže nazývať zločincom, hľa aj niečím horším mi Johannes zaviazal oči šatkou z hodvábu.
" Prepáč "
potichu sa mi ospravedlnil a ja som mu len odpovedala svojím chápavým úsmevom.
Nakoniec mi ešte upravil vlasy, ktoré mi mierne rozcuchal počas uväzovania šatky.
Celý čas sme boli ticho, vystúpili sme z auta a presunuli sa a bránu, kde sa podľa všetkého nachádzala moja nočná mora .
Johaness bol celý čas ticho ,viedol ma po nejakom chodníku, celkom úplne pomaly . Ako keby sa aj on niečoho obával. No vzápätí som ho počula prehovoriť "Neboj sa " . Keď som sa dostala hlbšie do svojej hlavy, zistila som ,že tam nie je veľa strachu. Nebála som sa ,veď predsa čoho by som sa mala ,vždy som bojovala a vždy sama za seba za to ,aby som mohla prežiť. Zrazu moje myšlienky upadli do spánku, posledné čo som cítila, bola ihla v mojom ramene .
🌻🌻🌻🌻🌻🌻🌻🌻🌻🌻🌻🌻🌻
YOU ARE READING
Who Am I???
Fanfiction... Toto je môj prvý príbeh, dúfam, že vás bude baviť... - Príbeh je o žene, ktorá celý život uteká pred kriminalitou a pred samou sebou a keď bude chcieť začať žiť život ako normálny človek, vstúpi do jej života neznámi muž. A či jej život zmení k...
