DaiSuga Fanfictions - And So It Will Be Forever

Prológ

Vždy uprostred zápasu sa moje oči zamerajú na jeden bod. Vtedy mi do líc stúpne červeň a srdce mi začne neprirodzené biť. V tú chvíľu cítim šťastie, aj keď nie som na ihrisku. Lopta pomaly padá do rohu ihriska a vyzerá to, že súperi budú mať ďalšie eso z podania. Tesne predtým než lopta dopadne do rohu sa objaví Daichi. Hneď nato sa lopta odrazí od jeho rúk a vysokým oblúkom letí k nášmu talentovanému nahrávačovi. V časoch ako sú tieto mu závidím, že môže stáť na ihrisku, kde zohráva veľmi dôležitú rolu. Nahrávač má možnosť interagovať s loptou viac, ako iný hráč. Samozrejme, obrancovia, blokári a univerzáli sú skutočne dôležití, ale tím bez nahrávača nemá možnosť útočiť. Nahrávač spracúva príjmy a nahráva na smeče. Túto rolu som kedysi zohrával ja, ale teraz ju hrá Kageyama. Lopta sa na moment jemne dotkne Kageyamových prstov a v mihu oka smeruje k Hinatovi. Rovnako, ako lopta, aj moje oči a oči všetkých ostatných na kurte alebo mimo neho smerujú na Hinatu. Určite všetkých zaujal Hinotov skok. Pri svojich stošesťdesiatich dvoch centimetrov pôsobí vo výške troch metrov cudzo. Je to akoby lietal. Do cesty sa mu postavili dvaja blokári, ale ani to ho nezastaví. Celou silou udrie do lopty a týmto nášmu tímu zaistí matchpoint. Na rade s podaním je Daichi a mojím telom prejde vzrušenie. Vyhadzuje loptu do vzduchu a posiela ju presne do diery v súperovej obrane. Vyzerala to, že nám zaistí prvý set, ale súperovo libero je na vysokej úrovni a loptu stihlo odraziť k nahrávačovi. Nahrávač loptu prihral k ich esu, aby mohlo smečovať. Našťastie pre nás, Tsukki predpovedal jeho kroky a už pred ich esom stáli traja naši hráči aby zablokovali jeho úder. Lenže druhý tím bol prefíkaný a eso použilo fintu, ktorú ani naše libero nezaregistrovalo. Jediný kto si toho všimol bol Daichi.

Rozbehol sa a hodil sa pod loptu. Podarilo sa mu udržať loptu v hre, ale on sám ostal ležať na zemi. ,,Daichi!" zakričal som plný obáv, či je poriadku. Lopta preletela cez sieť, a to znamenalo, že nepriateľ mal ďalšiu šancu zaútočiť. Daichi sa postavil na nohy a venoval mi úsmev, ktorý zmazal moje obavy. Hra ďalej pokračovala tým, že sa ich eso pokúšalo o ďalší smeč. Teraz náš blok konečne zabral a prvý set bol náš.

Druhý set bol tesnejší, ako ten prvý. V polovicu druhého setu ma tréner zavolal k lavičke. Keď ma volal vedel som že chce vložiť do hry našu stratégiu dvoch nahrávačov. Trochu som znervóznel, že budem zdielať ihrisko s Daichim. Stratil som sa v myšlienkach, aké bude skvelé zdielať s ním ihrisko, takže keď sa ozvala píšťalka, ešte som nemal vybratý cieľ. Spanikáril som a poslal som loptu... ich liberovi. Rýchlo som sa začal ospravedlňovať, ale Dachi ma uistil, že je to v poriadku. Lopta sa dostala k ich nahrávačovi a boli tri spôsoby, ako mohli zaútočiť. Prvým spôsobom bola nahrávka k esu, ktoré sa nachádzalo na pravej strane od siete. Druhým spôsobom bol ich útok zozadu a tretia vec, ktorú mohli urobiť bol útok nahrávača. Z nahrávačových očí bolo vidieť, že sa chystá použiť fintu. Pozrel som sa na Kageyamu a bol som si istý, že aj on si to všimol. Ešte skôr, ako sa to stalo, bol Kageyama pripravený na príjem. Keď Kageyama dostal loptu do vzduchu, vymenili sme si miesta, a tak začal náš synchronizovaný útok. Asahi, Daichi, Hinata a Kageyama sa rozbehli k sieti. Ešte predtým, ako sa lopta dotkla mojich prstov, som vedel komu nahrám. Lopta letela priamo ku Kageyamovi a priamym smečom nám získal ďalší bod. Na ďalšie podanie som bol sústredený a nasmeroval som to na ich slepé miesto v obrane. Ich libero ale prečítalo moje kroky a dostavilo sa na miesto ešte skôr, ako lopta dopadla na zem. Tentokrát predviedli ich útok zo zadu a získali ďalší bod. Pre mňa to ale znamenalo koniec hry.

Hra sa ďalej vyvíjala v náš prospech a nakoniec náš tím získal víťazstvo. Keď sme nastúpili do autobusu, všetci v našej základnej zostava boli úplne vyčerpaný, vrátane Daichiho. Daichi sa snažil zo všetkých síl nezaspať, ale bolo vidieť, že nad ním únava vyhráva. Pomaly som sa naklonil k jeho ramenu a povedal som mu: ,,Kľudne si pospi ja zatiaľ dohliadnem na naše deti."Pri tejto vete som sa trochu začervenal, ale to nebolo nič v porovnaní s tým, keď mi Daichi túto vetu oplatil úsmevom. Ani nie po minúte Daichi zaspal a hlavu si oprel o moje rameno. Sme si dosť blízky, ale bližšie si už nebudeme, to bola posledná myšlienka, ktorá mi prebehla hlavou pred tým, než som zaspal.

Daichiho pohľad

Už ostáva iba hodina cesty a všetci okrem trénera, ktorý šoféruje autobus, spia. Pozerám sa von z okna a užívam si výhľad na ryžové polia. Hneď po príchode mám dohodnuté stretnutie s Michimiyou. Budú to už dva mesiace čo spolu chodíme ale stále to nie je oficiálne. Nikdy som nenašiel odvahu a správny čas to povedať Sugawarovi a zvyšku tímu.

Oči mi blúdia po celom autobuse a pohľad mi skončí na Sugawarovi ktorý pokojné spí opretý o moje rameno. Pri spánku vyzerá vždy roztomilo, až mám chuť ho hľadkať po jeho jemných vlasoch a zmenšiť vzdialenosť našich pier. Viem, že nie je správne mať takéto myšlienky, ale keď ho vidím nemôžem si pomôcť a hlavou mi začnú prebiehať veci, ktoré by sme mohli robiť, kebyže sme spolu sami. Dosť! Musím prestať takto myslieť. Autobus silnejšie nadskočí a Sugawarova hlava skĺzne na moju hruď a nakoniec mu klesne až do môjho lona. Rozmýšľam, čo by sa stalo kebyže mu dám pusu? Mohol by som to vôbec urobiť svojmu najlepšiemu kamarátovi? Nad čím to zas rozmýšľam? Znova som zahnal svoje myšlienky a snažil sa sústrediť na cestu. Po chvíli si uvedomím že mám ruku položenú na Sugawarovovej hlave a jemne sa hrám s jeho vlasmi.

Ani nie o päť minút mi príde esemeska od Michimiyi. Nemal by som zrušiť naše rande a ísť so Sugawarom a ostatnými členmi na večeru? Nie, nemôžem to teraz zrušiť, sľúbil som, že sa po zápase stretneme a sľub aj dodržím.

Michimiya - kedy prídete?

Daichi - prídeme o pätnásť minút neskôr, nevadí to?

Michimiya - nevadí ;)

Odložil som mobil a zase som sa začal venovať Sugawarovým vlasom. Som ten najhorší človek na svete. Mám skvelú a priateľku ale aj tak myslím na to aké by to bolo pobozkať môjho najlepšieho priateľa. Niečo so mnou určite nie je v poriadku. Určite sú to len chvíľkové pocity túžby ktoré nič neznamenaju. Musel si tým prejsť každý.
Aj keď, zaujímalo, by ma čo by sa stalo, kebyže Sugawarovi venujem bozk a poviem mu, čo by som s ním chcel robiť, kebyže sme sami. Ako by sa tváril? Znenávidel by ma po tom? Skúmavo som sa pozrel na jeho pery, opatrne som na ne položil prst a prešiel po nich. Mám ho pobozkať? Nie, to nemôžem. Svoj pohľad som premiestnil na stále spiacich spoluhráčov. Keďže sa nič zaujímavé nedialo tak som sa opäť začal venovať Sugawarovým vlasom.

Raz by to ale neuškodilo, však? Rozhodol som sa že to chcem aspoň skúsiť. Začal som sa pomaly približovať k jeho ústam, keď v tom Sugawara otvoril oči. Tak toto nevysvetlím. Rýchlo to musím nejak zahovoriť. Dobre, ukľudni sa veď sa nič nestalo. ,,Už si hore?" Daichi ty si taký idiot. Vážne? Chcem sa prepadnúť pod zem. ,,Uhm, som hore, ospravedlňujem sa že som zaspal." Huh?? ,,Prečo sa ospravedlňuješ?" ,,Sľúbil som, že dohliadnem na naše deti, ale aj tak som zaspal." Úplne ignoroval, že som bol len pár centimetrov od jeho hlavy, ale trápi ho to, že zaspal. ,,T-to je v p-poriadku" povedal som koktavo a odtiahol som svoju hlavu. Až teraz som si všimol, že sa slabo červená. Tváril som sa však, že som si to nevšimol a po zvyšok cesty sme sa rozprávali tak ako zvyčajne. Chcel som mu povedať o Michimiye, ale po tom, čo som ho skoro pobozkal, som nenašiel odhodlanie.

Hneď, ako som vystúpil z autobusu, som uvidel Michimiyu, ako sa opiera o zábradlie a pri tom mi máva. Rozlúčil som sa s chalanmi a išiel som za ňou. Keď sme sa stratili zo zorného poľa spoluhráčov, venoval som jej letmý bozk, v snahe zabudnúť na dnešnú cestu autobusom.

Na začiatok by som sa chcela ospravedlniť za moju gramatiku, hlavne za čiarky a skloňovanie japonských mien. (Učiteľka zo slovenčiny tvrdí že nemám ani základné znalosti o slovesách.) A taktiež ďakujem že ste si prečítali prvú čas tejto fanfikcie. (Je to moja prvá fanfikcia tak to prosím hneď neodsudzujte.) Dúfam že sa vám prvá kapitola páčila ak nie tak to je blbé. Sľubujem že sa budem snažiť aby tá ďalšia bola lepšia.
Prajem príjemné čítajnie

HirokoFumi 💫