Blood: Vampire's Return

2

Na druhý deň som už od rána šiestej nervózne behal po izbe a tým štval ostatné deti v decáku. Na raňajky bol iba chlieb, takže som sa opäť nenajedol. Do školy chodím autobusom. Predtým ma vozili opatrovateľky autom, ale minule som mal šestnásť rokov, takže už môžem chodiť aj sám. Toto nie je ani taký detský domov, ako skôr nejaký tábor pre opustené deti. Ovšem, skoro nikto tu nie je opustený. Zväčša sú tu deti, ktorým zomreli rodičia, prípadne vyhodili na ulicu.

Pamätám si ten deň, keď som sa prechádzal s rodičmi. Bolo to v lete a teploty sa šplhali na 30°. Boli sme v parku pod stromami, keď pred nás zo stromov skočili upíri v čiernych plášťoch. No my sme nevedeli, že sú to upíri. Zrazu sa vrhli po mame a zahryzli sa jej do ramena. Ocko sa ju snažil zachrániť, ale bolo neskoro. Ešte pred tým, ako aj jeho zabili, mi stihol zakričať:„BEŽ!" Poslúchol som, ale urobil som chybu. Mal som ich zachrániť.

Vzal som tašku a odtrepal som sa na zastávku. Úprimne sa bojím tej školy. Nemám rád nové veci, ale na starej škole som to už nemohol vydržať.

Nasadol som do autobusu a zmätene som sa díval po znudených tvárach žiakov, ktorých som nikdy v živote nevidel. V tom autobuse, čo som chodil predtým, bolo vždy živo. Buď sa tam obhadzovali hranolkami, alebo sa len rehotali...nikdy nebolo ticho.

Vytiahol som si knihu a začítal som sa. Na predposlednej zastávke si ku mne prisadol nejaký chalan s kapucňou stiahnutou do tváre. "Nenápadne" som ho očumoval a ešte nenápadnejšie som mu čumel do mobilu. Milo som sa prekvapil, keď som zistil, že číta.

Aspoň niekto.

Vystúpil som z autobusu a zastal som si pred bránou do školy. Prevládala tu kľudná atmosféra, čo mi len dodalo odvahu vykročiť vpred.

Posadil som sa na lavičku pod strom a užíval si toho, že si ma nik nevšíma. Zazvonilo a všetci sa tlačili dnu. Zozadu mi niekto poťukal po ramene so slovami:„Ty si ten nový, však?" Otočil som sa a prikývol som. „Poď za mnou." povedala učiteľka a drobnými krokmi sa náhlila do triedy. Trieda bola viac menej urečnená, ale to mi nevadilo, lebo oproti minulej škole to bolo nič.

„Predstav sa." vyzvala ma učiteľka a ja som sa pozrel po triede. Vzadu som zbadal toho chalana s kapucňou.

„Som Niccolas a..." zaryto som pozrel do zeme, keď som zistil, že vlastne neviem čo povedať.

Trieda na mňa s očakávaním v očiach pozerala, až keď sa učiteľka ozvala:„No, Niccolas, choď si sadnúť."

Strápnene som si sadol pred toho chalana.  Niečo ma tlačilo na chrbte a tak som sa otočil. Chalan s kapucňou sa na mňa vyškieral a nohy mal vyložené na stole:„Svrab."

„To nie je pravda! To, že neviem, čo povedať, neznamená, že som svrab!"zamrkal som.

Nadvihol perfektne upravené obočie:"Povedal si len svoje meno"topánkou mi zatlačil na líce a nechal mi tam odtlačok od blata.

Odtiahol som sa:"Nedotýkaj sa ma."

Len sa pobavene uškrnul a postavil sa a jednoducho odišiel z triedy.

Nakukol som mu do zošitov, viem, že by som nemal, ale aj tak som to urobil. Mal tam veľa kresieb a čo si budeme...vie pekne kresliť. Listoval som mu v zošitoch a dal som si ich ku sebe a stŕpol som, keď som začul jeho hlas za sebou. Bol som tak zaujatý, že som si ho nevšimol.

"Hej. Vráť mi to a nepchaj nos, kam nemáš" zavrčal a ja som sa cukol a úprimne, jeho aura ma tak desila, ale zároveň tak lákala...