Na kraji útesu

My life is over

Žijem život ktorý milujem... aspoň by som mala. Alebo mal? Nie je to jedno? Budem o sebe hovoriť radšej iba ako o človeku...

Mne nič nechýba. Nie je jediná vec ktorú mám a nechcel som ju alebo nemám a chcel. Napriek tomu, nie som šťastný. Nie som šťastný človek. No nemám depresie, nie som nešťastný. Iba proste... môj život už skončil.

°°°

,,Blair, poď sem! Sem musíme ísť." Danny bola nadšená. Snáď zo všetkého čo videla. Ukázal som jej raz kameň. Nebol ničím výnimočný, iba kameň ktorý som našiel na ceste. Aj ten sa jej páčil... keď to tak čítam, núti ma to myslieť si že to píše muž, no nie. Ja som iba človek. Zapamätajte si to prosím... aj keď neviem, či vôbec toto pomenovanie na mňa sedí.

Danny ukazovala na veľké ruské koleso a ťahala ma pritom za rukáv.

,,Dobre, dobre, veď tam ideme." povedal som a zasmial sa. Dotiahla ma až k tomu kolesu. Prekvapilo ma že tam chce ísť. Síce sa výšok nebála, no neočakával som také nadšenie. O chvíľu sme už hľadeli ako sa zem pod nami vzďaľuje. Danny sa ku mne pritisla. Bála sa, ale zároveň usmievala. Vždy je zaujímavé vidieť ako niekto prežíva toľko emócií naraz a rozumieť tomu čo vidíte, no napriek tomu necítiť nič. Keď sme sa dostali na úplný vrchol, odlepila sa odo mňa a prechádzala očami ten krásny výhľad.

Bolo vidieť celé nočné mesto aj pod nami sa rozprestierajúci park. Pozrel som sa dole. Neuchvátilo ma to. Či už ten, podľa jej slov nádherne žiariaci park pod nočnou oblohou, alebo aj tá výška. Necítil som nič. Iba možno mierny smútok z toho, že by stačil jeden krok a neexistoval by som.

°°°

Keď sme boli na tom kolese, v parku, napadla ma jedna vec. Byť na ňom a nemôcť skočiť, či už kvôli tomu že tam so mnou bola Danny alebo aj tomu, že dole boli ľudia je jedna vec. Ale, čo ak to skúsim inde? Niekde, kde by som naozaj aj mohol skočiť... stále by som chcel?

Stojím otočený chrbtom k mojej izbe. Práve hľadím von oknom. Stojím na parapete. Stačil by jeden krok... jeden. Necítim nič. Strach, alebo čokoľvek iné. Možno miernu radosť z toho, že by sa to mohlo skončiť. Tá je však tak malá, rovnako ako všetky emócie ktoré som kedy cítil, až občas pochybujem o tom že som človek. No dnes neskončím v kaluži krvi pod oknom mojej izby. Ešte nie. Dnes nie... tie ostré slová zmáčané mojou krvou ktoré sa mi premietajú v hlave každý jeden deň iba preto, že nie som schopný spraviť ďalší krok. Iba kvôli môjmu prianiu že všetko raz získa farby a ja budem nažive... aké hlúpe.

°°°

Cítim dym. Na to som sa aj zobudil. Len čo som otvoril dvere, udrela mi do tváre horúčava. Keď som znova otvoril oči, videl som celý dom v plameňoch. Rýchlo som si zobral svoje veci a pokúsil sa dostať von z domu. Bola to moja povinnosť. Tak veľmi som ju nenávidel. Ten hlúpy kolobeh ktorý ma drží nažive napriek tomu že všetko nasvedčuje skutočnosti, že som bol vždy mŕtvy. Ten kolobeh kedy ma môj život stále viac a viac zabíja a ja márne dúfam, že sa to raz skončí. Čo ak... čo ak by to jedného dňa plného ničoty skončilo? A už žiadne dni by nikdy neboli prázdne. Mohol by som sa po prvý krát konečne nadýchnuť?

Vybehol som z vchodových dverí. Lenže nevidel som nikoho. V ten moment mi došlo, že nikto okrem mňa pravdepodobne neprežije. Otočil som sa späť k domu... čo mám robiť? Je to najlepšia príležitosť akú som kedy dostal. Teraz, alebo nikdy. Snažil som sa zmieriť s mojim osudom a chcel vojsť.

No tesne pred dverami ma však zastavil zvuk sirén. Hasiči... prečo? Prečo to vždy musí niekto tak strašne pokaziť... a prečo ten niekto musí byť väčšinou ja? Popošiel som od domu trochu ďalej a sledoval to približujúce sa auto. Nevyzeralo by predsa dobre ak by človek, ktorý si práve zachránil život dobrovoľne vstúpil do horiaceho domu.

°°°

Už sú to dva mesiace. Dva mesiace od tej nehody. A po celom mojom živote plnom dúfania som pochopil, že to nikam nevedie. Že tá ulica ktorou chcem ísť je slepá a ja nemám inú možnosť ako vrátiť sa na začiatok... Danny má hlavu opretú o moje rameno a hľadí na západ slnka ktorý nazýva tak nádherným. Dokážem uznať že je to pre ňu asi pekné... ale ja necítim nič. To však teraz nie je podstatné. Danny sa usmieva. Ja tiež. Len trochu z iného dôvodu. Ona nevie, čo za jed mi práve koluje v žilách. Netuší, že za pár chvíľ tu bude už iba ona.

°°°

Necíti nič. Mierna radosť z toho, že tu o chvíľu nebude tam síce stále je, ale dala by sa popísať ako nič. Stále si totiž neuvedomuje čo urobil... neuvedomuje si že zomiera. Keď však cíti ako z neho pomaly odchádza život, ako sa v mu žilách zastavuje krv, ako jeho srdce pomaly prestáva biť a zatvárajúce sa oči, cíti nevýslovnú radosť. V myšlienkach si prehrá celý svoj život a nemôže byť šťastnejší. Nepremrhal ani jedinú sekundu, a síce každá jedna tá sekunda bola utrpenie, stálo to za to. Za ten pocit. Vedieť že všetko čo ste spravili viedlo do tohoto momentu. Celý život sa cítiť ako by ste žiaden nemali, a práve v tejto chvíli sa vaše domnenie stáva realitou...

Posledný krát otvorí oči a sám uzná, že obraz pred ním je nádherný. Západ slnka, krajina pod nimi, Danny s privretými očami a úsmevom na perách. Tak nádherná vec ktorú vidí predtým, ako posledný krát zatvorí oči. Na samom konci dostal ten jeden jediný moment, kedy život dostal farby.

Malá slza šťastia mu skĺzla po tvári, keď sa jeho srdce navždy zastavilo.