Ahoj...Tak na úvod by som sa vám rada predstavila.. Volám sa Michaela a mám 17...Bývam sama v malom útulnom bytíku v centre Bratislavy...Pracujem ako čašníčka v jednom bare...Tak to by bolo z môjho života asi všetko.Teraz vám len vyrozprávam môj príbeh...
Zobudila som sa do upršaného pondelkového rána.Bolo asi 7:45 ,keď som sa odhodlala vstať z postele.Spravila som si kakao s nejakými sušienkami,ktoré som si zobrala pred telku.Hodila som sa na gauč a zapla telku.Dávali Šport.Nikdy ma šport nijako nezaujímal,ale ovládač bol ďaleko a ja som bola lenivá zodvihnúť sa a prepnúť program.Moderátor práve hovoril:
„Naši juniori to dokázali...dokázali niečo čo sa len tak ľahko nevidí...priniesli domov striebro...".
Prekrútila som očami a šla som zaniesť šálku s tanierom.O chvíľu som šla vypnúť telku,pretože som musela ísť do práce.V telke práve prebiehal rozhovor s nejakým hokejistom.Celkom sympatický chalan.
Keď som sa pozrela na hodiny ,bolo už 9 hodín.Akurát čas sa pripraviť do práce.Dala som si krátku sprchu,vyžehlila vlasy a jemne som sa nalíčila.Obliekla som si červenú károvanú košeľu a čierne nohavice.Zobrala som si kabelku ,nahádzala do nej mobil,peňaženku a všetko potrebné.Pri dverách som si obula červené conversy a dala som si kabát.Kráčala som po centre Bratislavy až kým som nebola v bare.Zložila som všetky stoličky.Do baru nikto neprichádzal.Keďže bar bol na námestí ,videla som všetko čo sa na ňom deje.Pobehovalo tam množstvo ľudí,ktorý niečo pripravovali.Moc som to neriešila.Keď som mala obednú prestávku,rozhodla som sa že sa pôjdem najesť niekde do mesta.Zamkla som bar a kráčala smerom k halde ľudí.Bolo ich tam fakt veľa a zaberali celé námestie.Nezostávalo mi nič iné len prepchať sa cez všetkých a dostať sa na druhú stranu.Keďže nepatrím medzi najvyšších ,bol to problém.Blúdila som tam asi 5 minút ,keď som sa dostala pred pódium.Zrazu na niekto poťiahol a ja som sa razom ocitla hore pred všetkými ľuďmi.Pozrela som sa ,ktorý inbecil ma sem vytiahol a razom som naňho zmenila názor.Pozrela som sa do tých najkrajších očí na svete.Zrazu začala hrať hudba a chalan s najkrajšími očamami so mnou začal tancovať.Bola som úplne omámená jeho očami ,že som nevedela čo robím.Všetci nám tlieskali.Spamätala som sa až keď sme sa poklonili.Pozrela som sa na hodinky a do konca obednej prestávky zostávalo 15 min. Vytratila som sa z javiska a rýchlim krokom som šla do najbližšej cukrárne.Kúpila som si jeden malý veterník a vrátila som sa do baru.Večer prišlo veľa ľudí a medzi nimi bol aj on, pravdepodobne s jeho kamarátmi.No moc pozornosti som mu nevenovala.Asi o 10 prišli do baru nejaký „machry„.Prišla som pri ich stôl a spýtala som sa:
„Donesiem vám niečo ?"
„A čo hovoríš na noc strávenú s nami..? A inak dáme zi 4 veľké pivá"povedal jeden z nich.
Bolo na nich vidno ,že už majú čo to v sebe.
Na ich otázku som nereagovala a odišla za bar.Jedným okom som sa pozrela na stôl, kde sedel.Ako náhľe som sa na neho pozrela ,pozrel sa aj on na mňa.Usmiala som sa na ňho a on mi ten úsmev opätoval.Následne sa otočili všetci jeho kamaráti.Na pleti som cítila,ako za červenám.Za celý večer som sa tam už nepozrela.Bar bol už poloprázdny a ja som pomaly začala upratovať.Dostala som sa k stolu ,kde sedeli tý ožrani.Naťiahla som sa ,aby som zobrala prázdne poháre od piva ,keď ma jeden z nich silno buchol po zadku.Hrozne to bolelo.Ked som sa ako tak postavila,pritiahol si ma k sebe a začal ma obchytkávať.Všetci pri stole sa na tom geniálne zabávali no mne do smiechu veľmi nebolo.Dokonca mi vybehli aj slzy.Bránila som sa ako sa len dalo,no neprestávalo to.Zrazu ma niekto vytrhol z jeho náručia a ja som sa ocitla v inom náruči.
„Si v poriadku ?" spýtal sa ma tak trochu známi hlas.
Nebola som schopná odpovedať a tak som len pokývala hlavou.
Cez uslzavené oči som nevidela ,kto to je.Zrazu ma ten neznámi pustil.Počula som len úder päsťou a následne sa mi rozvidnelo...
Tak dúfam ,že sa vám príbeh zatiaľ páči..:3 každý koment a votes poteší...;)
