Poloviční

Kapitola 2 - Správna priateľka

Každé ráno bola pravidelná prehliadka, ešte pred raňajkami. Všetky deti sa zoradili za sebou pred dverami do ošetrovne a po jednom do nich vchádzali. Špecializovaná zdravotná sestra ich pod dohľadom vedcov vyšetrila. Tieto prehliadky mali predchádzať možným nepríjemnostiam, ktoré by mohli nastať. Ako vždy, posledná v rade stála Luna Nightová. Jej zviera bol nočný tvor, preto bývala cez deň otupená a niekedy aj mrzutá. Noci trávila vonku, v lese za Centrom. Vedela, že o jame v pivnici vie veľa detí, pretože ich neraz zahliadla, ako sa vykrádajú von. Nikdy však nenašla odvahu prihovoriť sa im, pretože bola veľmi plachá. Veľmi však túžila po kamarátke, s ktorou by sa mohla porozprávať. Väčšina dievčat v Centre však ani nevedela, že existuje, pretože sa nikdy nezapájala do rozhovorov a voľný čas trávila vo svojej izbe a v čitárni. Včera v noci však v lese videla dievča, ktoré spĺňalo jej požiadavky o skvelej priateľke. Nechcela ju však vyštrašiť, preto zostala nepohnuto sedieť v korune starého dubu. V tom dievčati spoznala Raven, havranie dievča, ktoré ľudia poznali a s ktorou by sa aj spriatelili, no ona si nikoho nepustila k sebe bližšie. Prišla sama. Jej premena prebehla hladko, bez komplikácií. Najskôr sa začala zmenšovať, z tela jej začali vyrastať perá, prsty sa jej predlžovali a ruky aj nohy skracovali. Šatstvo spadlo na zem, no Luna sa nemusela obávať, že uvidí niečo, čo nechce, pretože Raven mala už celé telo pokryté perím. Zrazu pod Lunou stál na zemi havran, čierny ako uhoľ s nádherným perím, ktoré sa lesklo vo svite mesiaca. Raven otvorila oči. Tie mala ešte ľudské, no kým pozrela na svoje telo, aby sa uistila, že je všetko v poriadku, celé jej sčerneli. Mocne zamávala krídlami a vzlietka. Preletela len kúsok od miesta, kde sedela Luna. Bola však príliš zaujatá svojou voľnosťou, aby si ju všimla. Netrvalo dlho a stratila sa v tom množstve stromov. Z Luny sa vydral smutný zvuk, zahúkanie. Na tom nebolo nič zvláštne, bola predsa sova, ale dokonale to vyjadrilo jej vnútorné pocity. Vzlietla a eleganttne plachtila vzduchom, až kým nezazrela úzky potôčik stekajúci po kameňoch smerom do údolia, kde stálo Centrum. Neďaleko bola hranica a plot, za ktorý už polovičné deti nesmeli ísť. Keby nad ním preleteli alebo ho podliezli, spustil by sa v centre poplašný signál a číslo daného dieťaťa, pretože každý poloviční dostal po narodení sledovačné zariadenie vpichnuté pod kožu. Keď sa k plotu takéto zariadenie priblížilo, spustilo by to alarm. Preto boli deti v Centre uväznené. Luna zamierila dolu a pristála na kameni. Sem chodievala, odkedy jamu objavila a toto miesto v nej vzbudzovalo pokoj. Tiché žblnkanie horskej vody, svrlikanie cvrčkov, zvuky nočných tvorov, to všetko sa tu dalo počuť. Zazrela, že v tráve potichu chodí malá myš. Takmer nad ňou vyhral zvierací inštinkt a pustila sa za nič netušiacim zvieraťom. Spamätala sa však. V Centre sa snažila zdravovať čisto vegetariánky, aj keď sa jej to niekedy nedarilo, pretože buď musela zjesť to, čo jej nachystali, alebo ostala hladná. Mala však šťastie, pretože mäso bolo drahé a vedci nechceli mrhať na deti peniazmi, preto ho mávali len ojedinele. Keď bola vo svojej zvieracej podobe, pretože, koniec koncov, sova je dravec. No odolávala, ako sa len dalo. Všimla si, že obloha nadobúda na východe bledšiu farbu, preto sa rýchlo vrátila k jame. Bola si istá, že Raven sa už dávno vrátila. Premenila sa, preliazla jamou a bežala do svojej izby. Onedlho jej už jeden z vedeckých pomocníkov, ktorý mal na starosti toto poschodie, klopal na dvere, tak ako všetkým ostatným. To bol signál, že má vstať, abliecť sa, vykonať hygienu a nastúpiť do radu pred ošetrovňu. Tam teraz stála, zadychčaná, ale spokojná. Zase ďalší pekný nočný výlet, pri ktorom ju neprichytili.