Ochranca

Časť Prvá

Dozvedela som sa to presne na svoje dvadsiate šieste narodeniny. Bola som sama doma a čakala som, kým môj priateľ príde domov zo služobnej cesty uťahaný ako vždy, aby mohol zjesť svoje obľúbene jedlo, ktoré som mu uvarila, aby zo seba zmyl špinu z práce a aby sme spolu mohli stráviť krásny romantický večer. Ohriata večera ho čakala už na stole a dážď bubnoval na parapetnú dosku. Vonku bola tma, na asfalte sa tvorili veľké mláky a na tráve sa tvorilo blato.
Bolo už pár minút po šiestej hodine večer a jeho nikde. Nikdy nezvykol meškať. Vždy prišiel ešte pred večerou. Nedočkavá som ho čakala v kuchyni, no nevedela som obsedieť na jednom mieste a tak som začala pochodovať po byte. Každú chvíľu som sa pozerala z okna či už nejde, no jeho nikde. Nič iné mi nezostávalo, iba vziať mobil a vytočiť Milošove číslo. Zvonilo to takmer minútu, až sa ozvala odkazová schránka. Zrušila som a zavolala znova. Takto sa to opakovalo ešte štyri krát až som mu nechala správu: „Miláčik, prečo mi nedvíhaš telefón? Kde si tak dlho? Večeru už máš na stole, ozvy sa mi, milujem ťa.“
Bola som strašne vystrašená, keď sa mi neozýval. Čo keď sa mu niečo stalo? Určite sa mu niečo stalo. Nie, ty hlupaňa! Prečo myslíš hneď na negatívne veci? Bili sa v mojej hlave dve hlasy.   
A tak mi nezostávalo nič iné iba čakať a vyvolávať mu. Keď som tak sedela už v obývačke s pohárom whisky s ľadom v ruke, niekto zazvonil na dvere. Pohár som rýchlo položila na stôl, no bola som taká natešená, že Miloš konečne prišiel domov, až sa mi whisky vyliala a pohár sa pokotúľal až spadol na zem. Už keď som bola pri dverách, napadla ma jedna myšlienka. Prečo Miloš zvoní? Veď si ráno kľúče bral. Srdce mi v hrudi búšilo ako o sto šesť, ruky sa mi potili a nohy klepali. Keď som otvorila dvere, nestal v nich žiadny vysoký muž so zelenými očami a červenou šiltovkou pod ktorými schovával svoje svetle, miestami už sivé vlasy. Moja radosť sa pominula. Pred dverami nestal nikto. Poobzerala som sa po všetkých stranách, no nikde ani nohy. Posledný pohľad som venovala smerom dole k svojím nohám a tam stála neveľká biela škatuľa s červenou mašľou a červeným papierikom prilepeným na nej. Keď som si prečítala čo tam písalo až ma pichlo pri srdi: „Venované mojej jedinej.“ A v dolnom pravom rohu bolo písmeno „M.“
„Ach nie! Miloš!“ skríkla som preľakaná. Čo mi to prišlo? A kde je on?
„Miloš, si tu? Prosím, ozvi sa mi!“ volala som, no márne. Nikto sa neozval, nikto ku mne neprišiel a tak som sa vrátia do vnútra aj so škatuľou a slzy sa mi tískali do očí. Bola dosť ťažká. Zatvorila som za sebou dvere, venovala som pohľad na stôl kde bola rozliata whisky. Škatuľu som položila na gauč, vzala som utierku a nôž z kuchyni, utrela som stôl, podvihla pohar zo zeme a rozrezala škatuľu. Nestihla som ani položiť nôž a vyskočila z nej malá biela guľôčka.
„Psík! Panebože Miloš, kde si? Aký je zlatý,“ môj hlas znel v tomto prázdnom byte tak hlasno, až psík začal skuvínčať. Vzala som si ho k sebe a začala sa k nemu prihovárať. Jednou rukou som ho držala pri tele a druhou som chytila škatuľu do ruky, naklonila dno k sebe a zbadala som tam bielu obálku. Ruky sa mi znova rozklepali a srdce rozbúchalo. Psíka som položila na gauč, pohladkala som ho a otvorila obálku. Bol v nej list napísaný rukou môjho priateľa.
„Drahá Ema, toto malé šteniatko som ti kúpil k narodeninám lebo chcem, aby si vedela ako veľmi ťa milujem a vždy aj budem, aj keď už nebudeme spolu. Keď  to teraz čítaš, asi nie som kolo teba,  však nie? Keď áno, je to len dobre. Ale keď nie som, chcem aby si vedela, prečo to tak nie je. Neodišiel som na služobnú cestu. Šiel som do nemocnice. Bol som chorý a pravdepodobne som už mŕtvy.“
Odtrhla som zrak od riadkov lebo som pre slzy už nič nevidela. Utrela som si ich, pozrela na šteniatko a pokračovala som.
„Ľutujem, ale nemôžem ti povedať čo mi bolo. Trápila by si sa ešte viac a to nechcem. Takže sa vrátime k šteniatku. Ema, daj mu meno aké len budeš chcieť. A je to chlapec, ha ha ha. Dúfam že si ho obľúbiš. Bude dávať na teba pozor, bude ťa ochraňovať. Bol by som rád keby som mohol dávať na teba pozor ja na miesto neho, no nič sa nedá robiť. Budem sa na teba pozerať z hora. Milujem ťa.
A Ema, chcem aby si si našla nového muža, ktorý by ťa mál rád najmenej tak ako ťa mám rad ja. Si mladá, pekná a inteligentná žena a nechcem aby si kvôli mne bola sama. Takže ak si niekoho nájdeš, budem veľmi rád a verím že na mňa nikdy nezabudneš. Ľúbim ťa, tvoj Miloš.“
Položila som list na stôl, vzala si Maxa na ruky, hladkala som ho a plakala. Celé hodiny.