Bezvetrie

jeden všedný deň

Žiarivý úsmev? Bez cíg!!! (žmurkajúci smajlík) – Odlepím obal s krásnymi, lesklými perličkami ako z reklamy na zubnú pastu a zapálim si. Prejdem pár krokov dolu ulicou a usmejem sa. Bez žmurknutia. Ešte raz vytiahnem krabičku a pokrútim hlavou. Tá cenovka na kolku,... prečo do boha musíme platiť daň z rozkoše? To za chvíľu si ani vyhoniť nebudem môcť, aby z toho štát čosi neušklbol. Nasrato vopchám krabičku späť do vrecka. Aj tak tú s - hebká pleť? Zahoď to!!! (nadšený smajlík), či svieži dych? Nefajči!!! (srdiečko) - mám radšej. Ale dobré už bolo. Nejak sa nám totiž zmráka. Štát chce zároveň ťažiť z nezmyselnej dane, na druhej strane bojuje proti nezdravým návykom. Dokonca bola éra, keď myslitelia na ministerstve vyhútali, že azda by bolo fajn skúsiť to cez celebrity. A tak, zo dňa na deň všetky škatuľky rakoviniek zdobila usmiata podobizeň známeho herca, lámača ženských sŕdc (a vagín), sex-symbolu a napokon pravej ruky (no pun intended) boja proti cigám. Vyzerám božsky? Nefajčím!!! (žmurk-žmurk, bicák). To sa však zvrhlo. Ako by aj nie, doboha. Až mi nejde nezaškeriť sa a posmešne nezafunieť, ako si tak vykračujem. Dementi totiž neodhadli, že všetky tie paničky, mne známe ako post-menopauzálne trosky (MeToo) začnú skupovať celé kartóny vo veľkom a dokonca si ich nechajú hromadne podpisovať. Tunak na cecky a na krabičku, ďakujem (rozžiarený smajlík, srdičko) (živá piča). Veru, krušné časy nastali. Dokonca, ako som sa v serióznom plátku alternatívnej pravdy dočítal, použili na nás taktiku inverzných sugescií, či čo. Bačov kokot! Proste jak kedysi bolo ministerstvo vojny, ale to už si ty isto nepamätáš, to boli ozaj že starosvetské časy - vtedy, čo sa ešte šukalo až po svadbe, ale zas ti nikto nedanil rozkoš – ktoré neskôr zmenili na ministerstvo obrany, nech sa nová éra brieždi všetkými, ale ani zachuja nie militantnými sloganmi, teraz spravili niečo podobné, len naopak. Prosto, ministerstvo zdravotníctva – to si ešte pamätáš, to bolo to na prelome tisícročí – premenovali na ministerstvo chorôb. Nech tí blbci berú rady vážnejšie. A bačov kokot z toho! Ľudia aj tak kupovali hercov ksichtík a nechávali si ho podpisovať, až kým z krabičiek nezmizol a jediný podpis, čo si ctihodní občania odnášali, bol ten na lekárskej správe z onkológie, poťažmo srdcovo-cievneho. A páchlo im z huby! 

 Povzdychnem si a odpľujem na chodník. Obchádzam výmoľ na ceste obkolesený zábranami. Už to tu chátra mesiace. A čo ako má byť? Máš nohy, obíď to! Nie, len sa smejem, to tam napísané nebolo. Na tabuľke pripevnenej na zábrane bolo asi toľkoto:

Pre blaho a rozkvet všerodiny, projekt je spolufinancovaný zo zdrojov Občánie...

Ďalej som sa ani neunúval čítať. Ti jebe? To ako spečení museli byť na tom ustanovujúcom summite, kde sa snažili federalizovať Európu? Nie že by sa im to bohvieako podarilo. Len čo dali zarobiť výboru kreatívcov - dnes integrálna súčasť každého lepšieho ministerstva (aj vo vašej obci – ňuf-ňuf, jebnutý smajlík). No a naši vrcholoví (šípim tu daň) reprezentanti im zadali jednoduchý úkol – nech je to také pekné, svorné, súdržné, hlavne čo najviac neutrálne a neofenzívne. Nech to nikoho neruší, no nech je to úderné, osmelím sa naznačiť, že až kúštik odvážne (žmurk-žmurk) a hlavne nech máme pocit, že sme všetci jedná veľká rodina, všerodina (srdiečko/slniečko, motivačná šípka hore). Tak tá sfetovaná banda dementov dala hlavy dohromady a prišli s neodmietnuteľným názvom – Občánia. Lebo všetci sme si rovní občania jedného celku, jednej rodiny. Mimochodom, aká sranda! Veď dnes už žijú v rodinách len maznáčikovia. Síce ešte nie sme tak otvorení – až na pokrokové výnimky severozápadnej Občánie – aby sme odkývli manželstvo psa a kocúra v trojke s papagájom, ale to sa spraví. Sme myslím na dobrej ceste. Aspoň v niečom.