Dvanásť čriepkov fantázie - Výzva 12

Október - Pomstil som ťa, láska

28.10, 23:46

  Jasmina

  Ležala som schúlená pod perinou v mojej izbe. Internát bol tichý, mĺkvy, všetci už zrejme spali. Len ja som to nedokázala. Moje vnútro podliehalo zvláštnemu, nepríjemnému pocitu a napriek tomu, že som bola zakrytá hrubou perinou, triasla som sa od zimy.

  Moja spolubývajúca tento týždeň zostala doma a ja som mala celú izbu pre seba. Inokedy by som z toho bola nadšená, dnes však nie. Za ľudskú spoločnosť by som v tomto momente dala čokoľvek. Pokojne by som vystála aj moju trafenú spolubývajúcu a jej reči o paranormálnych javoch. Vraví, že vždy počas Haloveenu majú duchovia možnosť navštíviť svet živých. Neustále o tom niečo splieta.

  Ja na takéto hlúposti neverím. Všetko musí mať rozumné, vedecky podložené vysvetlenie. Aj to, čo sa tu deje každý rok približne v rovnakom čase.

  Vždy okolo tridsiatehoprvého októbra, kedy američania oslavujú Haloveen a pohania Samhain, sa tu dejú zvláštne veci. Mám pocit, že sa to každým rokom zhoršuje. Vždy som si paranoidne myslela, že ma niekto sleduje. V izbe bolo až neprirodzene chladno.

  Keď som bola prváčka, nebolo to až také hrozné. No v druhom a treťom ročníku sa tieto pocity ešte znásobili, dokonca sa mi zdalo, že som kútikom oka zahliadla akýsi zvláštny tieň. Keď som sa však prizrela druhý krát, už tam nebol.

  Vždy o takomto čase som trpela nočnými morami. Ráno som si z nich však nepamätala takmer nič.

  Neskôr, po prvých novembrových dňoch sa všetko vrátilo do normálu. Som si však istá, že v tom nemajú prsty žiadne magické sily. Je to náhoda. Áno, áno, náhoda. A keď nie náhoda, určite sa to dá nejako vysvetliť.

  Strach opantáva moje vnútro, chlad sa my zahryzáva do kostí a núti moje telo triasť sa. Prsty mám skrehnuté, sotva s nimi dokážem pohnúť a znova sa mi zdá, že tu nie som sama. Nie je to však tak. To sa iba moja myseľ so mnou zahráva. Táto hra sa mi však vôbec nepáči. Vyspím sa a snáď to zmizne, pomyslela som si. Pritisla som si prikrývku ešte bližšie k sebe a snažila sa dostať do ríše snov.

  29.10, 18:30

  Po škole som kráčala ako mátoha, keďže som toho minulú noc veľa nenaspala. Dnes sa našťastie nedialo nič neobvyklé, čo by stálo za zmienku.

  Keď som prišla zo školy, soška malého draka, ktorá mi od nepamäti zdobila poličku, sa nachádzala na zemi, rozbitá na malé kúsočky. Zrejme ju omylom zhodila nejaká vychovávateľka, či upratovačka. Avšak nejde mi do hlavy, prečo tú spúšť po sebe aspoň neupratala.

  V izbe je stále neskutočná zima, nepríjemný pocit stále pretrváva, no som rada, že inak je všetko v poriadku.

  29.10, 23:20

  Znova nedokážem spať. Sedím na posteli a čítam si knihu. Spoločnosť mi robia iba písmenká na belostnom papieri, na ktoré sa však vôbec nedokážem sústrediť.

  Temnú oblohu križujú blesky, dážď a hromy vytvárajú desivé duo neistoty. Na okno mi dopadajú kvapôčky rôznych veľkostí. Zapnutú mám iba lampu na nočnom stolíku. Hľadím do hrubého zväzku, no význam slov mi uniká.

  Nie som tu sama. Viem to. Trasiem sa. Odhodím knihu na bok a zahľadím sa z okna. Búrka nevládne iba vonku, ale aj v mojej duši. Nie je to skutočné. Nie je to skutočné, opakujem si stále dookola ako mantru a snažím sa upokojiť svoj zrýchlený dych. Tieto slová prevaľujem na jazyku aj vtedy, keď sa mi zazdá, že sa môjho chrbta jemne dotkla ľadová ruka.