Randenie s tebou

Veľmi rýchlo si ťa všimnem. Postávaš s pohárom šampanského pri kolegyniach a hoci sa usmievaš, vidím, že odtiaľto chceš vypadnúť. Nepoznám ťa, ale aj tak mi tvoj silený úsmev prezrádza veľa. A taktiež tvoje oči. Tvoj umelý úsmev totižto vôbec neodrážajú. Otrávenosť z tohto firemného rautu máš v nich zapísanú ako ponuku nápojov načmáranú na magnetickej tabuli pred kaviarňou pri vašej firme.

Občas prestúpiš z nohy na nohu. Asi ti v tých lodičkách nie je práve najpohodlnejšie. No sú veľmi lahodiace môjmu pohľadu.

Tváriš sa, že svoju kolegyňu počúvaš. Že ťa jej reči veľmi zaujímajú. Si dobrá herečka. Čo ti rozpráva? O svojej poslednej návšteve na manikúre? O tom, aký je jej manžel kretén? Či nebodaj melie o práci?

Povzdychneš si.

Takže o práci.

Neboj sa. O chvíľu ťa zachránim.

Vyberiem sa k tebe. Rozhodným krokom - veď nemám čo stratiť. Prinajhoršom ma odbiješ so slovami, že sa venuješ tej svojej kvázi kamoške.

Všimneš si ma. Na sekundu ti zrak zabehne ku mne, ale hneď ho vrátiš na svoj objekt predstieraného záujmu.

Opäť na mňa pozrieš, keď zastanem pri vás.

„Dobrý večer, dámy," pozdravím s ležérnym úsmevom, „bavíte sa?"

Tvoja kolegyňa mi v momente odvetí. Ty na mňa chvíľu hľadíš. Potom odpovieš a dokonca sa aj usmeješ.

„Vidím, že sa vám míňa šampanské," kývnem rukou k tvojmu takmer prázdnemu poháru, „donesiem vám ďalší?"

Vyzeráš byť zarazená iba okamih. Následne na svoju kolegyňu žmurkneš a ona s úškrnom odíde. Trefné. Pousmejem sa nad vašimi nenápadnými znameniami.

Odpáľ, tento je môj.

Nesťažujem sa. Veď presne o to mi išlo.

„Pôjdem s vami..." Posledné slovo trochu natiahneš a dvihneš hlas.

„Clark."

„Kent?"

Zasmejem sa. Si aj vtipná. Výborne.

„Superman. Áno. Vy ste?"

Povieš mi svoje meno, na čo v rýchlosti vymyslím krátku dvojzmyselnú slovnú hračku.

Možno trúfalé, ale keďže máš zmysel pre humor, verím, že moju narážku pochopíš a vezmeš s ľahkosťou. Takou, akou popri mne vykročíš k stolu so šampanským.

Rozprávame sa celkom nenútene a prirodzene. Akoby sme boli roky priatelia a pri tom je to prvýkrát, čo sa vidíme. Páčim sa ti. Cítim to z teba. Z tvojho úsmevu, reči tela, občasného zasmiatia sa. Z toho, ako si rukami prehrabneš svoje dlhé vlasy a prehodíš si ich dopredu cez ľavé rameno. Odhalíš mi tým svoj krk. A mne je jasné, že si to spravila schválne.

Si dobrá. Žiadna hanblivka. Určite takéto taktiky nevyužívaš po prvý raz.

Druhý pohár šampanského sa nám obom pomaličky za sprievodu nášho rozhovoru ozdobeného flirtovaním míňa.

„Odprevadím ťa domov?" opýtam sa ťa, keď vypijeme aj tretí pohár a ľudia okolo nás lievikom odchádzajú do májovej noci.

Prikývneš. Taxíkom sa odvezieme k tvojmu bloku a pred bránou si od teba vypýtam číslo. Čakala si, že sa pozvem hore?

Nie. Dnes ešte nepôjdem k tebe. Ale neobávaj sa. Aj to príde.

Dnes dostaneš iba bozk na líce. Dám si však na ňom záležať. Vytvorím ten správny tlak, pri ktorom ti neujde mäkkosť mojich pier, ale ktorý ti zároveň prezradí, že ďalší už bude na ústa. Jednou rukou ťa počas neho chytím za tvoju; druhú ti položím na krk pod ucho. Pohladím ťa palcom po voľnom líci.

Vy, ženy, to milujete. Až pri tom zatvárate oči.

Keď sa odtiahnem, vidím, že som mal pravdu. Pomaly roztvoríš viečka a spokojne sa na mňa usmeješ. Myslíš si, aký som džentlmen. Porovnávaš ma v hlave s prasatami, s ktorými si už mala tú česť. Ktorí ťa hneď na prvom stretnutí ohmatávali a keď sa ti nedostali do nohavičiek, tak potom doma masturbovali pri predstave, aké by to bolo, keby si ich tam pustila.

Ja nie som taký. Ja si počkám, kým ma ty sama nebudeš prosiť, aby som tvoje nohavičky viac neobchádzal.

***

Naše prvé rande je skvelé. Vezmem ťa do jednej z najlepších reštaurácií v meste. Necítim potrebu ukazovať, že na to mám - na luxusný život, na večere v nóbl podnikoch, na môj strešný byt vo výškovej budove v centre, na nablýskané auto v garáži. Chcem však, aby si vedela, že sa o teba postarám. Že ti pri mne bude dobre.

Si veľmi pekná. Registrujem tvoje namaľované oči a pery, tvoje zvlnené vlasy, ale myslím, že nič z toho nepotrebuješ. Určite si krásna aj ráno po zobudení. Dávaš pozor, aby si nerozprávala s plnými ústami. Často si na kútiky priložíš servítku. Si rozkošná.

Po večeri ťa odveziem domov. Vystúpim spolu s tebou.

Znovu máš opätky, tak ti pred schodmi do brány ponúknem rameno. Prijmeš ho.

„Bolo mi s tebou veľmi príjemne. Dúfam, že si to ešte zopakujeme," poviem ti pred vchodom do bytovky.

Otrepaná fráza, ale účinná. Opäť sa ti na tvári objaví sladký úsmev.

Pamätáš? Ten ďalší už bude na ústa. A tak sa k tebe nakloním a pobozkám ťa. Nežne, romanticky. Objímem ťa okolo pásu, no jednu ruku ti nezabudnem položiť na krk pod ucho.

Keďže som džentlmen, nepreskúmam ti mandle. Nie. To na prvom rande robia iba tie tvoje odporné prasce. Nie som však ani puritán, a tak ti jazykom aspoň zľahka prejdem po perách a na chvíľu poláskam ten tvoj. Vyzeráš, že chceš viac, ale na dnešný večer stačilo.

Nezabudni. Budeš prosiť...

***

Na treťom rande si už omnoho uvoľnenejšia. Sem-tam sa dievčensky zachichoceš, spontánne ma chytíš za ruku, raz vyprskneš smiechom s plnými ústami. A popri bozku na dobrú noc mi do úst zamrmleš jednoznačné, chtivé pozvanie k tebe do bytu. A nie len do bytu. Do všetkých tvojich zákutí.

A za dverami spálne už taký džentlmen nie som.

***

Keď doobeda po spoločných raňajkách, ktoré som ti doniesol do postele, odídem, usmievaš sa. Nevieš prestať. Úsmev ti drží na perách viac ako akýkoľvek rúž. Občas sa pri spomienke na našu noc nadýchneš, občas zatvoríš oči. A potom sa krútiac hlavou zasmeješ. Si zaľúbená.

Sadneš si do obývačky na gauč a vezmeš si rozčítanú knihu. Už sa blížiš ku koncu. Chýba ti len strana a pol. Čím viac sa blížiš k poslednému riadku, tým nostalgickejšie sa cítiš. Hlavný hrdina ti prirástol k srdcu. Nečudujem sa.

Veď bol šarmantný, galantný, so zmyslom pre humor. Presne vedel, čo máš rada, na čo myslíš. Bol akoby stále pri tebe, akoby ti nenápadne podsúval dôvod usmievať sa.

Už som vravel, že máš krásny úsmev? Ľahký ako šepot vetra, jasný ako letné slnečné lúče a pri tom taký prirodzený a nenásilný ako tiché padanie listov na jeseň.

Dočítaš posledné slová knihy, chvíľu ešte hľadíš na záverečnú bodku a so sotva počuteľným zaklapnutím ju zatvoríš.

S knihou hrejúcou ťa na stehnách sa pohodlne oprieš.

Budem ti chýbať?