Caelar: Pieseň mora

Caelar

Túto jednohubku venujem FemmeFragile . Ďakujem za inšpiráciu a nádherný cover <3

V tmavých hlbinách oblačného mora znela bezslovná pieseň. Vysoké tóny mrazili v kostiach a kolísavo prechádzali do nízkych, schopných rozvibrovať svaly.

Melódia sa niesla tým zvláštnym svetom bez odozvy.

Muirgheas sa vznášal v modrej prázdnote okupovanej mrakmi. Jeho veľké sivé telo sa v beztiaži pohybovalo s eleganciou a gráciou. Predsa však nešantil medzi obláčikmi, tak ako zvykol v mladosti.

Iba sa nechal unášať skrytými prúdmi s plutvami zvesenými pozdĺž tela.

Nevedel, ako dlho putoval pustinou, sám, tak nekonečne sám v šírom priestore. Tu čas nemal význam. Dávno upustil od počítania úderov svojho srdca či krátkych rozjasnení a stmavnutí mora-oblohy.

Kedysi ešte rýchlo plával v nebeskom priestore, ľahko predženúc aj žraloka. Pri svojom pátraní bol neúnavný a vytrvalý. Ale teraz ho všetky sily opustili.

Vzdal sa nádeje, že ešte niekedy uvidí svoju rodinu.

Číra agónia bolesti sa zabodávala do jeho srdca, driapala mu ho a trhala ho na kúsky. Naozaj tu je sám. Vedomie neúprosnej pravdy ho zasiahlo naplno.
Doteraz si odmietal pripustiť, že je posledným žijúcim tvorom v oblačnom mori. Veril, že niekde vo vzdialených kútoch oblohy žijú členovia jeho rodiny a on ich raz nájde.

Nestalo sa. Koľko síl ho stálo prebádať dosiaľ nepreskúmané hlbiny a výšiny! Všetko zbytočne.

A zatiaľ mizli aj ostatné tvory v oblačnom mori.
Na tom mal tiež svoj podiel.

Spomínal, ako sa to všetko začalo.

••••

Obloha bola vtedy tmavá. Svet oblačného mora, nie nepodobný moru a zároveň oblohe na vzdialenej zeleno-modrej planéte, s ktorou ho občas spojili hviezdy, sa zahalil do polnočnej farby.

Jeho družka sa spokojne prevaľovala pri jednom z mrakov. Iba malá Farraige sa ešte s klokotavým smiechom krútila v špirálach a vyvádzala. Muirgheas zanôtil jemnú uspávanku. Bolo to znamenie. Farraige sa k nemu prihnala ako blesk. Obtrela sa mu o bok, potom priplávala k mame a oprela sa o jej sivomodré telo.

Muirgheas im obom spieval, dokým nezavreli oči. Až potom sa sám ponoril do hlbín spánku.

Na ďalšie oblačné rozjasnenie boli preč.

Zobudil sa s dobrou náladou, ktorá okamžite vyprchala, keď vedľa seba necítil teplé telo svojej družky. Kam sa podela? Ráno nikdy neodchádzala skôr, než sa prebudil.

Zmätene sa obrátil a rozvíril pritom vodu. Okolo neho sa vznášali jemné bublinky, keď rozhorčene vydýchol cez otvor na chrbte.

Nikde ich nevidel. Možno sa skrývajú za oblakmi. Preletel okolo všetkých v dosahu, ale nenašiel nič. Iba pár rají s bielymi škvrnami a svetielkujúce morské koníky.

Hľadal ďalej. S každým mávnutím plutiev bol čoraz zúfalejší.

Nakoniec to už od žiaľu nevydržal. Musel ho vykričať do sveta. Začal spievať srdceryvnú pieseň. Najprv celkom potichu, potom sa rozoznela celým oblačným morom.

Ani si nevšimol, že jeden z morských koníkov sa trasie. Vibrácie prechádzali maličkým telom a s každým tónom ním lomcovali viac a viac. Pri najvyššom tóne sa koník zastavil. Už sa nepohol.