Svet sa vždy hýbe dopredu, aj keď my nie sme pripravení.
A tak tu stojím a dívam sa na toto miesto očami dospelého človeka. Už nie som dieťa, ktoré sem chodilo utekať pred realitou sveta. Vymýšľať ten najrozmanitejší príbeh, len aby bolo moje srdiečko spokojné. Aby som zabila čas, ktorý som sa bála minúť v skutočnom živote.
Toľko ľudí čo ma tu prakticky vychovali, dotlačili za hranice všetkých predstáv, ukázali rôzne uhly pohľadu. Je mi ľúto, že som sa odstrihla od tejto umierajúcej planétky a stratila ich všetkých.
No všetci robíme chyby a nebolo ich málo v tom veku. Ale verím, že všetci sme sa posunuli, našli miesto kde chceme patriť, kde nás motivácia dostáva vždy o krok ďalej. A ak nie, tak čo už. Až tak veľa času neubehlo a cesta sa vždy dá postaviť. Aj keď sa to niekedy zdá bezvýznamné.
A tak prichádza chvíľa, kedy s veľkou, otvorenou náručou vravím veľké vďaka. Ďakujem všetkým, ktorí tu so mnou boli. Aj keď ste už na to možno zabudli. A prepáčte za čas stravený s touto tvrdohlavou dievčinou.
Chcela som napísať niečo dlhšie, no kto má čas to čítať? Už toto je veľa. No ak chceš vedieť viac a prepojiť ten zrútený most čo bol medzi nami... Stačí mi poslať správičku :)
