Eliss

Ja som aj niečo začala písať, možno to dám aj sem, ale idk či mi to vydrží XDDD

Začala som

Does it feel the same to you?
          
          I feel  when you text me.
          My  want to scream and can't stop smiling. 
          My  are shining while reading your texts. 
          My  want to explode, when we have to meet. 
          What does all of this mean? 
          I'm so scared. I send risky texts, but in reality I'm just silent like a .
          Help me, I don't know what it's going on.
          
          But in the end ... does it feel the same to you?

You know that feeling, when you're crying so hard that you can't breathe but than sudenly hear someone coming, so you're hiding tears and fake a smile?

ještě jednou ti zde chci strašně moc poděkovat za čtení mého příběhu, hlasy u něj a hlavně komentáře!! ani nedokážu říct, jak moc si toho vážím<33 

Zase sa cítim na hovno. 
          Netuším prečo, ale je to tak.
          Rada pomáham ľuďom uvedomovať si, že výzor a takéto veci proste nie sú všetko. A ja to chápem, lebo som si pred pár mesiacmi uvedomila, že to tak je. 
          Lenže niekedy prídu dni, kedy to proste moja hlava nepoberá a takých dní začína byť čoraz viac.
          Nemám dokonalú postavu. Ja viem. Nezáleží na tom. Aj to viem. Ale keď všade okolo mňa sa toto rieši...a riešia to chudé krásavice a strašne ma to irituje. 
          Nepáči sa mi, ako o tom hovoria ONY. A okolo je toľko dievčat ako ja. Určite sa cítia rovnako ako ja. Teda, aspoň si to myslím. 
          Najradšej by som sa teraz rozbehla do toho dažďa, pustila si pesničky ktoré tak moc opisujú môj život a...a...áno už viem. Zarevala by som do celého sveta. Ten hnev, smútok, bolesť a nenávisť by som zo seba vypustila. Ukázala by som všetkým, ako si spoločnosť zaškatuľkovala ľudí ako ja, ako oni. Keď sa ma predstaviť dievča, očakáva sa od neho nejaká poslušnosť, reprezentácia. OČAKÁVANIA. To je tá najhoršia vec. Očakávajú od vás veci, ktoré nechcete robiť. Očakávajú, že budete vyzerať takto a hentak. Očakávajú, že budete úplne takí istí, ako oni. Ale ja už mám toho všetkého po krk. Nenávidím to. Nenávidím. 
          Najhoršie je, že mám pocit, že sa vraciam do minulosti, z ktorej som tak strašne chcela ujsť a aj sa mi to podarilo...
          V hlave sa mi stále vynárajú spomienky a neviem to zastaviť. 
          Kebyže toto môžem niekomu povedať...lenže skoro nikto sa nestará, Nechcem prinášať ďalšie problémy v rodine, keď už aj tak majú dosť a sú šťastní. Načo im pridávať problémy? A noví spolužiaci? Nepoznám ich poriadne...a keď by aj to niekomu poviem, či by sa to zlepšilo? Každého povzbudzujem ja, ale moc neviem o tom, že by to niekto spravil pre mňa. 
          Potrebujem niekoho. 
          A bojím sa, že tu nikto nie je.

Som na vine, keď som robila to, čo si mi povedal? 

Happy birthday to me :)

Mám na vás jednu otázku...
          
          Myslíte si, že som malé, zasrané a ufňukané decko? 
          Lebo mám taký pocit že áno...‍♀️

Prečo som tak naivná a dúfam, že mi na môj status odpíše, či som v pohode?
          
          Lebo v pohode fakt nie som. 
          
          Prečo tak naivne dúfam?