Volám sa Vincent, mohol som byť obyčajný človek ale po viac ako dekáde strávenej vo väzení z mäsa a kostí, ktoré obklopovala čierna lepivá hmota som dávno stratil nádej na to, že opäť raz uvidím niečo iné ako temnotu. Prvé mesiace som sníval o dni, oblohe ale najmä, že keď sa odtiaľto dostanem, všetko bude ako predtým. Úplne som zabudol pointu a čo som vlastne vravel, stále si zvykám na moje telo, po poslednej vete som mal taký mikrospánok, snívalo sa mi, že kamarát predchádzajúceho majiteľa mi injekčnou striekačkou aplikoval do žily nejakú látku a bolo mi perfektne. Síce ma lepivé steny držali pred útekom a ich tmavá farba pohltila akýkoľvek svetelný lúč ešte predtým, než tam vôbec stihol vojst do miestností. Ale som veľmi zvedavý a nudím sa, zavreli ma ešte ako dieťa. Chcel som povedať, že jediné čo sa tam dalo robiť bolo načúvať. Vďaka tomu viem, že sa mi snívalo o pervitíne. Celý čas nosil moju kožu a vydával sa za mňa. Každá báseň, myšlienka alebo maľba, ktorú som namaľoval ja...bola podpísaná ním ale nikdy sa za mňa nepriznával. Ťažko sa mi to celé vysvetľuje, nechápem ako mohol takto všetko pokaziť. Narobiť bordel na mieste, ktoré ti nikdy nepatrilo... Sotva som sa narodil a mám vysoký návyk na každé svinstvo čo sa dá nájsť. Js tiež neprídem niekomu do hytu a nerozkopem ho. Toto ale nebude o drogách a závislosti, to bol jeho život. Môj problém je, že som 10ročné dieťa v tele dospelého narkomana, zlodeja a tak rôzne. Áno skutočne zomrel a som v jeho tele a nie, nie som blázon. Iba som sa oficiálne nenarodil a on nemal nikdy pohreb. Viac poviem neskôr, po jeho liekoch na spanie som extrémne unavený a cítim sa akoby aj posledná mozgová bunka odišla s jeho smrťou ale prečo sa cítim tak čudne...Vyspím sa a dúfam, že s čistou hlavou si spomeniem na niečo viac.