Abel
Sedel som vonku a stále premýšľal o tom, čo sa stalo.
Dominik vstúpil do Hlinkovej gardy.
Zložil som hlavu do dlaní.
On… môj najlepší priateľ… sa stal niekým, kto raz pôjde po mne.
Chcelo sa mi plakať. Zabudnúť na minulosť. Zabudnúť na to, ako ma stále bolí rameno po tom, čo ma odstrčil na zem. Len preto, že som prešiel našou ulicou.
Našou ulicou.
Naše priateľstvo zradil pre vyššie ciele.
A v jeho pohľade už nebolo nič z chlapca, ktorého som poznal.
Len temnota. mini ukážka z príbehu, ktorý možno raz napíšem, je to obdobie slovenského štátu.