Jeden čas som písala slová bez viet a knihu bez deja. Pretože môj život sa rozplynul v slaboružovej morskej pene a ja som bola morská panna a môj život stratil sled a smer. Bez záchytného bodu nenájdete začiatok, stred, ani koniec ...
Potrebovala som ten zmätok a chaos dostať zo seba preč pretože som sa strácala v tej ohnivej obruči. Ale pomohlo mi to znovu sa dať dokopy - aspoň v rámci možností. A nájsť aspoň akú takú cestu.
Ale viem, že moje básne budú vždy trochu rozkolísané. Pretože ja tiež nie som človek ktorý by bol vyrovnaný a ktorý by si plynul v rovnováhe.
Dostala som sa do bodu, kde som sa vlastne nikdy dostať nechcela. A tam som sa potrebovala zastaviť. 
Len som rozmýšľala kde sa stratila moja poézia, moje kroky. Kde alebo do čoho splynuli moje dni a hlavne moje presvedčenia ...  Chodiť z práce do práce a potom z práce domov a z domu do práce a zahadzovať svoju voľnosť, škrtiť svoju prirodzenosť, prepísať svoj život, -  zapísať ho do zošita so štvorčekmi ako matematický príklad a potom sa v jeden večer opiť a roztrhať ten zošit, aj pracovnú zmluvu, zapnúť krb ktorý nemám a hodiť to celé do ohňa ...
A zrazu presne vedieť ako začať a ako pokračovať.