KONEČNE som dokončila asi miliónty edit Hated a kým budem čakať na názory betareaderov, môžem sa pustiť do novej časti Lauren.
Keďže viem, že som hrozne pomalá s týmto príbehom, prihodím vám aspoň niečo, na čo sa môžete tešiť už nabudúce. Pamätáte si ešte vôbec, kde sme skončili? :D
*******************
Rukou som udrela do skrine a nechala utrpenie prevziať kontrolu.
„Lauren! No tak, prestaň s tým!“ Sebastian sa ma snažil odtiahnuť od skrine, do ktorej som aj naďalej boxovala, akoby to bolo len vrece z telocvične.
Ako náhle sa ku mne priblížil Maxwell, chcela som sa mu vytrhnúť. Bol silnejší. Nerobilo mu problém chytiť ma a odtiahnuť nabok.
„Pozri sa na mňa!“ žiadal ma, ale ja som začala nedokázala prestať udierať. Ako to, že nikto necítil takú bolesť? Prečo boli ľudia šťastní? Čím si to zaslúžili?
„Ren, tak prestaň!“ zrúkol po mne odrazu.
Nikto ma nevolal Ren. Prezývka, ktorú som dostala v Le Fruit Des Anges nebola veľmi chytľavou ako mená iných dievčat. Stále som skončila s prívlastkom miláčik, kráska, zlatko... hocičo iné, len nie Ren. Sebastian to odniekiaľ vedel.
Nechcela som plakať, ale nedokázala som byť silná. Nate prežil moju prácu, moje hrozné tajomstvo o bratovi a možno by prežil aj dcéru, tak prečo som mu zatajila jeho otca? Zachoval by sa inak, keby som mu to povedala? Bol by v tom nejaký rozdiel?
Neviditeľná ruka, ktorá ma zvierala, si opäť našla moje vnútornosti a začala ich skrúcať. Predstava, že som nestratila len Nata, ale pravdepodobne aj Vincentovu dohodu a nikdy neuvidím Emerie, ma vydesila.
Nedokázala som lapiť dych. Padla som na zem a Sebastian oproti mne sledoval môj stav, nevediac, čo robiť.
„Pro-prosím...“ krútila som hlavou v nádeji, že bude poznať liek.
„Dýchaj, Lauren. Hlavne dýchaj.“ Snažila som sa sledovať jeho plecia, ako sa dvíhali v nádychoch a výdychoch, lenže i tie mi pripomenuli Nata.
„Nem... nemôž...“ komolila som každé slovo.
*****************************
