Som kto som a to sa nezmení. Nechcem a ani nemôžem to zmeniť.



Príbehy ktoré píšem, postavy ktoré stvorím, žijem spolu s nimi. Dokázala by som o nich rozprávať hoci aj celý deň a stále by to nebolo dosť. Rovnako ako o ich spletitých príbehoch a putách k ostatným s ktorými sa stretli. 

Žiaľ, často sa stáva, že pero odložím aj na veľmi dlhý čas až má človek pocit, že už ho viac do ruky nechytím. Opak je pravdou. Nech už nepíšem akokoľvek dlho, vždy sa nakoniec vrátim.

Pretože prosto nemôžem nechať príbehy tých osôb nedokončené.



Príbehy, ktoré čítam ma vždy uchvátia a kým neprečítam poslednú stránku, nezastavím sa. Pretože som taká. Pravda, niekedy mi to trvá celé veky, kým niektoré prečítam, začnem čítať, alebo si prečítam novú časť. Nikdy to nie je pretože by ma to nezaujímalo. Skôr je to tým, že som nimi prejedená. Veď je ich toľko! Také množstvo, ktoré čítam, chcem prečítať! Niekedy ani neviem s ktorým začať, ktorý prečítať prv!



Komentáre, moje dojmy z diel, ktoré prečítam môžu niekedy znieť neucelene, možno troška silene. Nikdy neviem čo napísať, pretože neviem, či mám napísať, aspoň čiastočne, aký myšlienky to vo mne vyvolalo. Nerada píšem komentáre k dielam ale zároveň ich chcem tak veľmi písať, práve preto, aby som autorov podporila, nech pokračujú. Pretože viem, ako človeka poteší čo i len jeden jediný komentár.