...                                                                                  ...
.                                                                                       .
.                                                                                       .
Chcem s tebou potichu kričať hviezdam príbehy na dobrú noc, aby neskôr mohli podľa nich urobiť nočné divadlo. Budú plakať, smiať sa, predstierať ba aj naozaj cítiť. Zahrajú skutočné predstavenie. Keď ho však budeme my pozerať, nadobudneme pocit déjà vu - myšlienka, že sme to všetko už niekedy videli, nás tak ľahko nepustí. Hrajú predsa naše príbehy, čo však znamená to, že východom slnka sa vždy skončia? 
.                                                                                       .
.                                                                                       . 
...                                                                                  ...