Je zvláštne, ako si občas myslíme, že ako autori by sme mali vedieť držať odstup. Že postavy sú len súčasť príbehu, ktorý tvoríme. Ale čo ak majú korene v skutočnom svete? V ľuďoch, ktorých sme stretli, v pocitoch, ktoré nechcú zmiznúť, v otázkach, ktoré nás sprevádzajú? Dokážeme ich potom naozaj zavrieť do neviditeľného šuplíka a tváriť sa, že prestali existovať?
Na tomto profile bolo dlho ticho. A nebolo to to pokojné ticho, v ktorom si človek oddýchne. Bolo to skôr ticho, ktoré sa usadí na pleciach a pripomenie vám, že ste sa od seba vzdialili viac, než ste chceli.
Ale občas je práve také ticho treba. Aby ste si uvedomili, že sem patríte. Že písanie je váš priestor. Že sa v ňom viete nadýchnuť.
Vysokoškolské obdobie je zvláštny druh chaosu — plný prokrastinácie, stresu, presviedčania sa, že to zvládnete, a hľadania rovnováhy medzi povinnosťami a vlastnou hlavou. A popri tom všetkom človek ľahko zabudne na to najzákladnejšie: na seba.
Pri písaní Ticha medzi nami mi víri v hlave toľko myšlienok, že niektoré sa upratujú ťažko a iné jednoducho vykĺznu na papier skôr, než ich stihnem zachytiť. A potom im len hľadám miesto. Hodí sa tam? Nehodí? To nakoniec posúdi čitateľ. Ja im môžem dať iba poctivý priestor.
A možno malý úryvok od Elly:
„Niekedy sa človek cíti ako srnka medzi svorkou vlkov. Snažíte sa zapadnúť, hoci viete, že je to takmer nemožné. Ale jedného dňa vám dôjde, že nechcete byť len niekoho úlovkom. Chcete byť niekým. V tom veľkom svete, ktorý vás skúša na každom kroku, chcete jednoducho patriť sami sebe.“
Možno to stačí. Možno práve odtiaľ sa dá znovu začať.
