aaaaaa⁴

Čo sa stane keď má autor na rukách príliš času?
          Nič... robí všetko iné než písanie. Ako vždy.

Ehm ehm ehm. Už mám nejaký ten piatok ( konkrétne 4 piatky ) 15 rokov. Ha. Ha! Divné... stále sa cítim na 64 takže sa nič moc nezmenilo... teda od teraz musím takmer všade so sebou vláčiť môj občiansky preukaz, na ktorom vyzerám ako keby to bol môj mugshot. Proste tam vyzerám ako taký celkom bežný sériový vrah. Pekne, pekne. No chcela by som sa v tomto roku už posnažiť byť aktívnejšia tu, na wattpade a  viac komunikovať so spisovateľmi a čitateľmi... No uvidíme :D

Zbožňujete aj vy svoje migrény, tak moc ako ja?

migréna mi zoviera lebku
          mám snáď ľan okolo krku,
          že sa dusím na vlastnom dychu?
          
          koľko krát sa ešte musím utápať vo vlastnej mysli,
          aby som zistila podstatu šťastia?
          
          čo sa mi deje?
          žijem vôbec?
          
          smrť sa mi však vyhýba.

poslednych par hodin som neskutocne sklesla. ach fakt zas chytam mindraky...? uz dam pokoj. pekny vecer.

páni, polovica prázdnin za mnou a ja som si nepozrela ani štvrť z toho, čo som mala naplánované... som strašný no-life. mala by som so sebou niečo urobiť.

Sitting on my balcony,
          Do you still remember me?

Kričím, hoci len v duchu.
          Steny sú čoraz bližšie,
          Plúca mi sťahuje,
          Dýchať nedokážem.
          
          V hrdle bolestný výkrik dusím.
          Ruky zvieram v päsť.
          Líca mám mokré,
          Oči ubolené.
          
          Spánok sa mi vyhýba,
          Hoci unavená som.
          
          Telo sa krúti v agónií,
          Kŕčovito zvieram vankúš.
          Sama som, cítim to.
          Hoci v tvojom náručí som.
          
          Chlad a smútok,
          Žiť už nevládzem.
          Kto ma zachráni?
          Iba večný sen.
          
          Smrť je chladná, prázdna.
          Azda ju mám nechať objať mi plecia?
          Večne sa utápam vo vlastnej samote.
          Úzkosť ma zmára. Žiť takto nechcem.
          
          Či už prestávam byť človekom?
          Popieram samú seba. 
          Na každom názore mi záleží,
          Len nie na svojom.
          
          Kde sa stala chyba?
          Vo mne či v prostredí, kde vyrastám?
          Srdce mi tvrdne, tvorí si štít,
          Ľadové steny pália ani plameň.
          
          Láska... čo to je?
          Vravela, že ruža, voňavá lež ostrá.
          Veru ostrá, tŕňom bolo ľahké sa vyhnúť,
          No každá raz uvädne.
          
          Niet na svete lásky, ktorá je večná.
          Azda tá materská,
          Tá jediná je čistá.
          
          Každá láska sklame, zabolí zničí.
          Ale v časoch nádherných, ružových, nosíme ružové okuliare.
          S radosťou si ich nasadíme,
          Na problémy viac nehľadíme.
          
          Spomienky krásne, nevyblednú nikdy.
          Sú to najcennejšie vlastníctvo,
          Nenechám nikoho, aby mi ich vzal.
          
          Steny sa znovu približujú,
          Hruď mi ide roztrhnúť,
          Bolesť a smútok, opäť je tu.
          Znovu musím bojovať.
          
          V slzách znovu zaspávam, 
          Nežijem, len prežívam.
          
          
          Okay nechala som sa trošku uniesť, čiastočne som sa inšpirovala knihou od @natysek02 snáď sa neurazíš :'D

Kriste... keď už museli spraviť ďalšie zbytočné a otrasné úpravy wattpadu, mohli aspoň dať možnosť čiernej témy aj mimo kníh, totiž ja sa na wattpade nachádzam hlavne v noci a aj keď mám brightness stiahnuté na minimum ide mi to vypáliť oči. Mimochodom, tá oranžová je otrasná, neviem prečo ju museli stmaviť..

Všetko ma bolí. Nemám chuť tu byť.