Raz som sa zadíval ponad rám čiernych okuliarov na svet nado mnou; na modravú oblohu, na obrazce z mrakov.
Dívam sa tam zas a znova, vídam javy, čo tam snová akýsi oku neviditeľný obor, letí na krídlach vtákov.
Nie som obloha, nie som mrak, nie som obor a nie som vták.
Som človek ako každý iný, mám všetko a zároveň nič, i pocit viny, keď píšem tieto riadky, lebo...
Lebo možno je to všetko lož.
Len to nie, že nie som obloha ani mrak, ba ani obor či nebeský vták; lež som človekom.




Ospravedlňujem sa za všetky svoje lži. Neboli myslené v zlom.