You make me strong

Kapitola 4

Zobrala si kľúče ,otvorila balkon,dala Dextera na vodítko a otvorila vstupné dvere. Ja som išla za ňou a Dexterom,ktorý nebol práve veľmi pokojný . Nastúpili sme do výťahu a išli dole. Pozerala som sa na Amandu . Vyzerala akoby nad niečim premýšlala. Oh, keby som sa tak vedela dostať do jej hlavy a vedieť o čom premýšla, ale to nebolo v mojich silách.

Keď sme vyšli z budovy Amanda začala kráčať smerom do Central Parku ,ale ja som zostala stáť na mieste. Neviem, niak sa mi nechcelo ísť s Amandou venčiť Dextera, potrebovala som byť sama. Iste, zišiel by sa mi aj niekto kto by ma vypočul , ale mama tu opäť nebola a ani som nevedela ako ju mám zavolať a s nikím iným som sa nemohla porozprávať. A tak som vykročila do ulíc s cieľom, že si musím všetko čo sa za posledných 24 hodín udialo dať dokopy a zrovnať si to v hlave.

Kráčala som ulicami , nič ani nikoho som nevnímala len som išla priamo s pohladom upriameným do zeme a snažila som sa to všetko pochopiť. Naozaj na mna Amande stále záleží? Chce sa so mnou ešte stále priateliť? A potom mi napadlo , že ako to , že ma Dexter videl? A ako to , že ma zhodil na zem?

Akurát som prechádzala ulicou, ďaleko od Central Parku, keď som zastala a oprela sa o stenu domu. Bolo tu kludnešie ako v centre, vlastne ani neviem ako som sa sem dostala. Takmer nik tu ani nešiel , konečne tu som mohla byť sama. Stála som tam s hlavou vstýčenou k oblohe , opretá o stenu. Nič, absolútne nič som mala v hlave. Zavrela som oi a snažila si pripomenúť prečo som sa vlastne zabila. Boli to predsa odvôvodnené dôvody a to ,že to Amanda trochu ľutuje predsa už nemôže môj skutok vrátiť späť a ani by som to nechcela. ,,Ano, možno je to len pretvárka." sa zrazu ozvala moja mama. Prekvapene som sa pozrela do strany odkiaľ sa ten hlas ozval. Takist bola opretá o múr a pozerala sa na mňa . ,,Možno sa Amanda s tebou nechce opäť priateliť." pokračovala mama ,,Ale taktiež si možno uvedomila, že jej chýbaš. A že to bez teba nie je ono." Pokrčila som plecami a povedala: ,,Všetko je možné." Mama si vzdychla a riekla: ,, To je fakt." ,,Teraz mám v hlave menší zmetok, aspoň to tak cítim." ozvala som sa pričom som hľadela do prázdna. ,,Myslela som , že to bude jednoduché , keď skončím, ale ...." a mierne som sa sama pre seba uchechtla ,, mám pocit, že je to komplikovanejšie , než zaživa." Mama len hmkla , že chápe. Potom som sa mami opýtala niečo , čo ma trápilo odkedy zomrela , celých 14 rokov. ,,Ako si sa vlastne cítila keď si zomrela? Bola si ešte vôbec na zemi niaky čas alebo si išla už tam?" a ukázala som hore. Mama jemne odvrátila zrak , no potom ho vrátila späť. ,,Nebola som tu viac na zemi ako napríklad ty. Išla som hneď tam." Chcela som sa jej ešte toľko opýtať , ale kým som si premyslela ďalšiu otázku opäť zmizla. A tak som tu bola znova sama. A tak keď Amanda konečne došla , ako v poslednej dobe vždy obklopenená svojou partičkou, vybrala som sa , podobne ako včera za nimi potichu do školy.

Ráno som stála pred školou a čakala na Amandu. Vlastne som ani nevedela prečo to robím, jedna časť môjho ja bola proti tomu , ale tá drúhá bola jednak zvedavá, čo sa dneska stane a jednak aj vedela, že vlastne nemám čo iné robiť.