Not Anymore ✔️

1- Len sa oddať..

1- Len sa oddať..

Ako malé dieťa som zakňučala od nepríjemnej bolesti. Tá mi už hodiny vystreľovala do boľavých nôh. Od chodidiel až ku kolenám. Nohy sa mi každým novým krokom viac a viac podlamovali. Bola som im však vďačná, že ma stále niesli. Nechcela by som sa zosypať tu, v strede chodníka ako úbohý a slabý domček z karát. Na prstoch budem mať zaručene pľuzgiere, ale nemenila by som. Nezmenila by som nič z toho, čo som vykonala.

Moje rozhodnutie mi prinieslo spokojnosť a taký zvláštny pocit vo vnútri tela, čo sa tam rozlieval už osemnásť hodín neprestajne. Bolo to akoby mi niekto odobral putá, ktoré ma roky väznili. Úľava. Presne to som cítila. Naznačovala, že som sa nadobro rozlúčila s depresiami. Trpela som nimi zhruba tri roky. Samozrejme, mala som aj mesiace, kedy boli viac znesiteľné, no nebolo ich veľa. Najsmutnejšie na tom bolo, že ma do nich dohnala vlastná matka.

Zrazu mi nad hlavou nahlas zadunelo. Preľakla som sa a zastala. Zdvihla som hlavu do hora. Modrými očami som si prezerala husté, čierne oblaky. Bola nimi pokrytá celá obloha. Nik by na ich koniec práve teraz nedovidel. Ich mohutnosť naznačovala, že v sebe majú nehorázne množstvo vody. Avšak už ju v sebe naďalej držať nechceli. Ľudia by sa mali skryť pred blížiacou sa búrkou a tí, ktorí to nestihnú, zmoknú. Vrátane mňa.

Nahovorila som moje nohy ešte na moment k poslušnosti a rozbehla sa po ulici lemovanej domami. Len pred piatimi minútami som obdivovala ich tehlové steny. Zamilovala som si ich. Tieto domy boli pre túto krajinu typické. Dodávali jej zvláštny šarm.

Keďže slnko už zapadlo, ľudia začali rozsvecovať izby, aby nezostali v tme.

Od mala som uvažovala, prečo sa bojíme napríklad tmy, búrky alebo výšky. Nemôžu nám samovoľne ublížiť, iba si to nahovárame. Mali by sme sa viac báť jeden druhého. Sme predsa stále skazenejší, sebeckejší a povrchnejší.

Prvá kvapôčka chladnej vody mi pristála na líci. Hneď za ňou dorazila ďalšia a už ich bolo nespočetne. Utrela som si tvár do rukáva bundy a sklonila sa, aby som ju ochránila pred dažďom. Avšak, nepomohlo to. Beh sa opätovne premenil na chôdzu. I tak som rýchlo premokla na kosť. Oblečenie sa mi lepilo na telo. Nasiaknuté vodou nepríjemne chladilo. Klepala som sa od zimy. Do toho všetkého sa pridal aj vietor. Zuby mi začali klepať o seba. Prekrížila som si paže na hrudi a kráčala ďalej.

Nevedno ako som sa ocitla mimo obytnej štvrte. Predo mnou sa týčila vysoká budova s hrubou, sivou omietkou. Okná mala vážne vysoko, čo pôsobilo trocha strašidelne. Ako väzenie. Pred ňou sa nachádzalo malé parkovisko a rozpraskaný chodník s dierami, ktoré teraz vypĺňala dažďová voda.

Hneď potom som zbadala vec, čo mi vzala dych. Nad vstupnými dverami bola plastová, dosť široká a dosť dlhá strieška. Zaradovala som sa a prebehla pod ňu.

Sadla som si na studené kachličky a chrbát si oprela o stenu vedľa dverí. Nazrela som dnu. V skle sa zrkadlil obraz vonkajšieho prostredia. Dnu však bola tma.

Sledovala som búrku. Nedovidela som ďaleko, lejak bol na to príliš hustý. Hladina mlák sa stále zdvíhala. Vietor ohýbal konáre stromov, čo stáli pri jednej zo stien budovy. Tie sa ale sile vetra nepoddali a odmietali sa zlomiť. Malý moment som pozorovala tento prírodný boj, keď sa ozval môj žalúdok. Posledne som jedla včera večer.

Z pliec som si zložila ruksak a otvorila ho. Ruku som vopchala do úzkeho otvoru a hrabala sa medzi vecami z domu.

„Viem, že si tu," zavrčala som pomedzi zuby.

Ruka putovala hlbšie. Prstami som ohmatávala rôzne predmety. Konečne pod nimi niečo zašušťalo. Von som vytiahla keksík. Zbavila som ho obalu, ktorý poputoval ihneď späť do tašky a pôžitkársky sa doň zahryzla. Lahodná čokoládová chuť mi pošteklila chuťové poháriky. Milujem čokoládu.

Dobrota splnila svoje poslanie a ako-tak ma zasýtila. Nebolo to to pravé, čo by si mal človek dopriať po dni bez jedla, ale aspoň niečo, nie?

Ruksak som zasa zatvorila a prehodila si ho opäť na chrbát. Nemala som v pláne riskovať, že ma niekto behom toho, ako budem spať okradne i o to posledné, čo vlastním.

Spokojná som vydýchla. Hlava mi padla dozadu, oprela som si ju o neteplú stenu. Vyslala mi do tela zimomriavky. Dúfala som, že sa zahrejem, ak si nohy pritiahnem k telu, ale styk mokrého oblečenia s pokožkou dokázal presný opak.

Striaslo ma. Viečka mi klipkali. Moje telo, moja myseľ a hlavne moje ubolené nohy túžili po odpočinku. Bradu som si položila na kolená a zavrela oči.

Pred tým, ako si ma spánok vzal som ešte myslela na matku. Vedela som si živo predstaviť jej nahnevanú tvár, keď v ranných hodinách našla na dcérinej posteli lístoček, ktorý som tam po sebe nechala. Tmavé oči sršiace zlobou, od hnevu naružovatelé líca, zatínajúce sa zuby. Bola to predstava tak skutočná, akoby som sa na ňu práve pozerala. Akoby stála priamo predo mnou.

Upokojujúce klopkanie doznievajúcej búrky o plastovú striešku ma ukolísalo k spánku.