Not Anymore ✔️

19- Podanie pomocnej ruky

19- Podanie pomocnej ruky

Ani som sa nenazdala a už sme sa s Connorom teperili von z lietadla. Jeho ruka pevne držala tú moju, aby ma nestratil medzi tým húfom ľudí. Ťahal ma za sebou a pretláčal sa pomedzi ľudí, ktorí sa hrnuli z lietadla spolu s nami. Všetci sa chceli čo najskôr dostať do ulíc Amsterdamu a ja som nebola výnimkou. Nevedela som sa dočkať ako konečne uvidím to krásne mesto priamo predo mnou.

Keď sme si vzali našu batožinu, z veľkého pásu, na ktorom sa viezla, konečne sme sa mohli vydať von. Posuvné dvere nám odhalili halu letiska. Stálo tam mnoho ľudí s ceduľkami, na ktorých mali škrabopisom napísané mená ľudí, ale boli tam aj muži, ktorí netrpezlivo vyčkávali na svoje polovičky s kyticou kvetov v ruke. Pousmiala som sa nad ich milým gestom a obzrela sa na Connora. Ten bol už niekoľko metrov predo mnou a nervózne sa za mnou obzeral. Pricupitala som k nemu. Za meškanie som si zaslúžila káravý pohľad, no aj napriek tomu opäť chytil moju ruku a podľa stisku som vytušila, že ju nemá v pláne tak skoro pustiť.

"Nestrať sa mi, prosím," zaúpel.

"Prepáč," šepla som v tichosti a ďalej kráčala po jeho boku. Na ramene druhej ruky mal zavesenú jeho tašku. Ja som môj kufor ťahala popri mojich nohách, dúfajúc, že oň nezakopnem. Nebol ťažký, no pri mojom šťastí, človek nikdy nevie. V hale letiska sa nachádzalo veľa malých obchodov a bufetov. Slúžili na spestrenie čakania, ktoré museli cestujúci pretrpieť ak lietadlo meškalo. Pamätám si, že moje lietadlo do Anglicka malo meškanie pol hodiny. Vtedy som sa zavrela do jednej malej kaviarne a užívala som si rannú kávu, kým som sa dívala na televíziu, pripevnenú na stene za pultom predavačiek.

Ďalšími presklennými a posuvnými dverami sme sa dostali von do ulíc. Okamžite ma ofúkol chladný vetrík, až som sa otriasla. Connor mi stihol ruku a privinul si ma k svojmu boku. Pred nami nebolo skoro nič, iba niekoľko kvetináčov s niečim, čo sa mi podobalo na kríky. V okolí sa nachádzalo pár budov, ktoré patrili letisku Schiphol a cesta. Zmätene som sa pozrela na môjho spoločníka. Skúmavo si to tu prezeral.

"Myslela som si, že to bude iné. Predstavovala som si domy a bicykle a kanály," priznala som.

"Teraz nie sme v centre. Sme trocha mimo mesta, teda, všetkého toho hlavného. Zoženiem nám odvoz, zatiaľ ostaň tu. Nestrať sa," poslednú vetu mi prizvukoval. Mala som chuť prevrátiť moje oči nad jeho opaterou. Je mi sedemnásť, nie som predsa malá. Prekvapene a jemne pobúrene som nadvihla obočie. Opätoval mi pohľad. Vycítil, čo chcem povedať a prehovoril:

"Len sa o teba bojím. Prepáč, asi to preháňam," zatriasol hlavou a zohol sa ku mne. Pery prilepil na moje čelo a chvíľu ich tam nechal, zohrievať moju pokožku. "Daj si pozor, hneď som späť."

Nestihla som odpovedať a už odkráčal nevedno kam. Nemala som v pláne sledovať jeho postavu, ako sa odo mňa vzďaľuje. Namiesto neho som sa zamerala na okolie. Nado mnou a zároveň nad vchodom do budovy sa vynímal nadpis: Schiphol. V diaľke sa taktiež nachádzali veľké červeno-biele písmená, ktoré vytvorili slová: I amsterdam. Vedela som, že sa mi očká rozžiarili. Stále som snívala o tom, že si pri tých písmenách urobím fotku. Budem musieť o to požiadať Connora, ale až pri odchode. Nechcela som ho teraz ešte viac zaťažovať a už vôbec nie takými maličkosťami ako je jedna fotka. Bol dosť vystresovaný z toho, že sme v inej krajine ako je Anglicko. Chápem ho, Doris by ho stiahla z kože, ak by som sa s ním nevrátila.

Čas plynul a Connor sa nevracal. Síce nebol dlho preč, no aj tak som sa začínala nudiť. Zadok ma ešte stále bolel zo sedadiel v lietadle. Boli pohodlné, ale aj tak sa mi nesedelo najlepšie. Stále som sa mrvila od vzrušenia, že letím do krajiny, o ktorej som snívala v mojich najtajnejších snoch. Ľudia okolo mňa prechádzali s batožinou a únavou vpísanou na ich tvárach. Zrazu sa moje oči ukotvoli na mužovi, ktorý zhrbene sedel pri stene letiska a zamyslene hľadel do zeme. Pred ním stál malý téglik od jogurtu, v ktorom mal s najväčšou pravdepodobnosťou pár drobných. Na sebe mal otrhané šaty a jeho tvár bola ušmudľaná od prachu a iných nečistôt. Jeho hlavu z časti zakrýval klobúk s troma záplatami. Pred očami sa mi mihla spomienka ma moje začiatky v Londýne. Spávanie na chladných kachličkách pred budovou, v ktorej teraz pracujem. Jedenie dvakrát denne aby som si ušetrila peniaze, ktoré som si pilne našetrila. Nepríjemné rána, kedy ma budilo prichádzajúce auto. Túlanie sa ulicami a zvedavé pohľady ľudí. Otriasla som sa, no tentokrát nie zimou.