Keď sa pozrieš do zrkadla, uvidíš svoj charakter. Ale ja som nevidela nič. Iba seba. Pozrela som sa na svoj denník. Posledná veta, ktorú som napísala : Umrieť, znamená nikoho nepotrebovať! , oči mi začali slziť.
Ja tu nehcem byť! Nechcem mať nálepku DIFFERENT! Nechcem dýchať! Nechcem milovať! Nechcem ani len nenávidieť!
Sadla som si na postel a pozrela sa na hŕbu papierov. Všetky písali o tom istom. Že som "chorá". Ja som normálna, nepreskakuje mi, nemám afekty zlosti, ako to píšu v papieroch. Som normálna šestnásť ročná baba. Rukami som si objala kolen a začala som smokliť.
Pozrela som sa von oknom, boli tam štastné rodinky, malé deti ktoré iskrili láskou. Moji rodičia, boli furtom v práci. Nikdy nemali na mňa čas.
Zyšla som dole schodmi do kuchyne. Otvorila som šuflík a z neho vybrala najväčší nôž aký sme mali. " Si tu pretože, ťa okolitý svet nenávidí." kričal hlas v mojej hlave a mal pravdu. Nikto mi nevie pomôcť, iba smrť. Nôž som držala pevne v ruke. Vyšla som z domu. Kráčala som starou cestou. Mala som namierené do tunajšieho lesa. Nazývaný aj Les Samovrahov ( skutočne existuje ) . Keď som dorazila na miesto poobzerala som sa tu. Vybrala som si nádherné miesto na smrť. Všade samé skaly a bolo počuť šum mora.
Vzala som nôž a zarezala som si ho do kože. Kurevsky to pálilo. Vzlykala som od bolesti. Ale spomenula som si na to ako ma ONA šikanovala, ako sa mi ONI smiali, ako ma ON zničil. Ešte raz som si prešla nožom po zápästí. Z ruky sa mi začala valiť velké množstvo krvy. Postavila som sa na nohy. Nevládala som. Nôž som pustila na zem. Odhodlala som sa ísť k skalám. "Ano, choď, SKOČ." zase ten hlas. Pozrela som sa okolo seba. Skaly, krásny šum mora.
Vyšla som na najvyššiu skalu.
"Goodbay Argony!" zvolala som. Ponad slzy som videla ako more naráža na útesy.
Zhlboka som sa nadýchla ..... a skočila som.
