Mami, ostaň.

586 19 3
                                    

         Ráno som sa zobudila na to že nám pred domom stojí sanitka. Rýchlo som na seba hodila župan a bežala čo najrýchlejšie dolu po schodoch. Mama ležala na posteli a otec ju držal za ruku. Robili jej nejaké vyštrenia začala som sa naozaj báť.

         Ozval sa doktor "Musíme ju previesť do nemocnice je na tom zle." rozplakala som sa , bežala do izby , prezliekla som sa do teplákov, mikiny a nasadla do sanitky. Vyložili ju na nosidlách zo sanitky a bežali s ňou rýchlo rovno na operačnú sálu . Doktori nám nepovedali čo sa s ňou deje. Bežali sme s otcom za sanitármi ale oni nám pred nosom zabuchli dvere.

    Prišla za nami sestrička "Tam ísť  nemôžete idú ju operovať ,posaďte sa a musíte čakať . Hlavne sa ukludnite." povedala sestrička s náznakom úsmevu.

Prešla hodina ja som tam nedokázala len tak sedieť! Chcela som jej pomôcť. Nemala som ako.Bolo to márne. "Otec ? Nemám ti priniesť kávu alebo čaj?" opýtala som sa. On iba prikývol.

Išla som teda ku najbližšiemu automatu s kávou , vytiahla pár drobných z vrecka a vhodila do automatu . Zobrala som poháriky s kávou a čajom a išla späť za otcom. A vtedy do mňa on narazil. Spadla som na zem a obliala som seba a aj jeho.."Sakra!!!" zašomrala som si popod nos.

  Pozrela som sa na neho a on sa usmial a ostal zarazený.

"Prepáč mi , veľmi ma to mrzí" povedal koktavo.

"No čo už , dnes to už horšie byť nemôže" odpovedala som.

"Som Mathew a ty?" popritom mi podal ruku a zdvihol zo zeme.

"Melissa" odfrkla som.

"Nádherné meno" usmial sa.

Bol veľmi sympatický , vysoký , modré oči, hnedé vlasy. Klasika. Ale ten úsmev. Nič krajšie som nevidela .

"Musím isť , maj sa." rozbehla som sa za otcom .

Keď som prišla otec tam nebol. Kde je? On ma tu nechal samú?

Obzrela som sa a uvidela som ho ako sa rozpráva s doktorom. A ako mu steká slza. Pohárky som odhodila do koša a išla za nimi a už som začula "Je nám to veľmi ľúto pán Johnshn" ozval sa doktor. Pribehla som "Čo je s mamou? Je v poriadku? Prečo ste ticho? Otec prečo plačeš? " rozplakala som sa. " Mamina to..nezvládla ." povedal so žiaľom v hlase. "Zomrela." povedal.

"Nie otec , prestaň , to nemôže byť pravda, mamina je poriadku uvidiš " spadla som na zem . Otec ma zdvihol zo zeme a posadil na stoličku. Oprela som sa o jeho hruď a spustila nával sĺz. Upokojoval ma . To som plakala ešte viac . Zaspala som.


Takže Ahojte ❤. Dúfam že sa vám prvá časť páči . Veľmi ma poteší keď to budete čítať . Ďakujem ešte raz a príjemné čítanie. Prepáčte že je táto prvá taká krátka ale musím vedieť či vás to baví a či sa to oplatí písať. Tak dajte mi vedieť .

Ketrin❤

Dream.Where stories live. Discover now