Uzavretí

1. Kapitola

Vykračovala som si domov. Išla som práve zo školy a keďže nám dnes povedali že sa zatvárajú školy kvôli pandémií, bol to posledný deň. Mala som dve nálady, jednu šťastnú kvôli tomu že budeme doma ktovie dokedy a potom smutnú za to že je tu korona. Mala som slúchadlá na ušiach a započúvala som sa do pesničky od Great Big World, Kaleidoscope. Musím ale aj povedať že mi bude chýbať moja najlepšia kamarátka Olive. Písať si budeme ale keďže plánujú zákaz vychádzania tak sa asi tak ľahko nestretneme. Mne jedine nevadí to že nemusím chodiť do školy a von medzi ľudí. Mám strach s ľudí a ešte väčšiu úzkosť chytám keď s nimi komunikujem. No a najviac neznášam keď som sama doma a práve vtedy k nám niekto príde. Vtedy som stratený prípad. Chcela som ďalej pokračovať vo svojom myšlienkovom pochode, ale zrazu mi došli dve veci. Že idem po strede cesty a že niekto na mňa strašne rozčúlené kričí. Dala som si slúchadlá dole a otočila som sa. Tesne za mnou stálo auto. Fuh...muselo ma skoro zraziť. Chcela som sa ospravedlniť. Ale ten týpek mi k tomu nedal priestor. Ani sa mu nečudujem. Tak som si teda vypočula jeho monológ aká hlúpa som a že som zrejme slepá a úplne hluchá. Po jeho monológu, som sa mu len úprimne ospravedlnila a padala som domov. Kde ma už čakala moja mamka. 

,,Madilyn. Vitaj. Ako bolo v škole?"

,,Zle. Ako vždy." Moja klasická odpoveď. 

,,Vieš, jediné pozitívum na celej škole je, že je tam moja jediná kamarátka. A vlastne ďalšie pozitívum. Zavreli nám školu." Pokračovala som  

,,Tak to je úžasná správa" Povedala s nadšením mamina a niekam odišla. Ja som hneď napísala Olive. Napísala som jej ako ma skoro prešlo auto a ako po mne ten týpek kričal. Ja som si ale ani neuvedomila že idem po strede cesty. Tak nejak by som nazvala to keď nevnímam realitu ale svoj vlastný svet. Ale už si budem radšej dávať väčší pozor. Keď som si s Liv dopísala, išla som si trochu pospať. Spala som dve hodinky. Zobudilo ma zvonenie nášho zvončeka. Moje stresy už boli na svete. No ale nezostávalo mi nič iné len otvoriť. 

,,Ahooj, Madi." Ozval sa známy, no falošne milý hlas.

,,Zoe?" Oslovila som ju začudovane. Ešte nedávno sme boli kamarátky. Ja a jedno dievča menom Ruth. Aj Liv bola s nami. No ale potom sme od týchto dvoch pocítili zradu. Odvtedy sa k nám chovajú zle. Ja si to nechávam, lebo nemám odvahu im niečo povedať. Za to Liv tá by bola schopná na nich kričať aj keby mala zápal pľúc. 

,,Poď so mnou a Ruth von." Povedala takmer rozkazovačne. Vážne nechápem čo si to dievča o sebe myslí. 

,,Prečo by som mala? Už predsa nie sme kamarátky." Pokojne som jej odpovedala. 

,,Veríš snáď na druhé šance alebo nie?" Spýtala sa ma a usmiala sa viditeľne falošným úsmevom. Vzhľadom na to, že zákaz vychádzania platí od zajtra, a že neviem povedať nie, a že verím na druhé šance, som povedala áno. Ale videla som tie jej dva falošné úsmevy. Niečo mi na tom nesedelo. Ale už bolo neskoro. Rozhodnutie ktoré som hneď oľutovala bolo na svete. Cestou sme išli zavolať aj Ruth. Rozmýšľala som že zavolám aj Liv ale nechcela som ju zatiahnuť do niečoho čo plánovali. Nech to bolo čokoľvek. Budem sa musieť s tým vysporiadať sama a hlavne si dať pozor. Prešla pol hodinka a my sme sa ocitli u niekoho v záhrade. Vypadala pekne. A ja som nič podozrivé nespozorovala. Tak som si to asi len všetko namýšľala a vlastne nič proti mne nenaplánovali. Možno tu niekomu pomáhajú a chceli ma zavolať. Možno fakt chcú len druhú šancu. Zatiaľ čo som premýšľala stihli niekam zmiznúť. Nikde som ich nevidela. Zvláštne. Možno len šli zavolať toho kto to tu vlastní. Tak som sa rozhodla počkať. Čakala som nejaké dve minútky keď som práve započula za sebou vrčanie. So strachom som sa pomaly a opatrne otočila. Bol to nejaký mega obrí pes. Začala som panikáriť a hlavne, utekať. No a ten pes, utekal za mnou. Niekoľko minút som utekala a ten pes ma naháňal. Utekala som takto po celej záhrade a myslím že som aj omylom zlikvidovala pár rastliniek. Potom som sa o niečo potkla a spadla som na zem. Ten pes bol tesne predo mnou a ja som len paralyzovaná strachom sedela. Vrčal a štekal a myslím že sa chystal na mňa zaútočiť. Keď v tom

,,Frankie!" Zakričal naňho zrejme jeho pán. Pes teda Frankie sa otočil. 

,,K nohe!" Znovu zakričal. Frankie poslúchol a ja som sa rýchlo postavila. Chcela som sa ospravedlniť tomu pánovi ale znovu. Žiadny priestor. 

,,Čo si o sebe myslíš?! Vypadni stadeto kým na teba nezavolám políciu! Vkradla si sa na môj pozemok! Už mi nechoď na oči!" Kričal na mňa. Ja som mala slzy v očiach. 

,,Prepáčte mi pane. Mňa to mrzí. Ale nie je to moja vina ja..." Hovorila som mu smutne.

,,Choď. Preč. A nevyhováraj sa tu. Už radšej zmizni!" Znel naozaj naštvane tak som radšej odišla. Cestou som v diaľke videla Zoe a Ruth ako sa na mňa pozerajú a smejú sa mi.  Ja som ich len odignorovala a odišla som domov. Mamine som povedala že je všetko fajn. Ale keď som bola v izbe, začala som hrozne plakať. Ako to len mohli urobiť. Naozaj som im na chvíľu verila. Ako keby nestačili všetky tie zlé veci ktoré urobili. Teraz sú ešte horšie než boli pred tým. Prečo len musím byť vždy taká naivná. A prečo sa vždy bojím povedať nie. Nestalo by sa to keby som sa nebála. Ale samozrejme, musím sa báť všetkého. Napísala som o tomto aj Liv. Ona im pekne zanadávala a ja s ňou. Aj mi napísala že keď to bude možné vybaví si to s nimi. Ďalej sme sa smiali na všetkých blbostiach ktoré sme spolu porobili. Liv je proste tá najlepšia kamarátka akú mám. A vlastne aj jediná. Veľmi mi pomáha a som jej za to neskutočne vďačná. Potom som už šla spať. Strašne ma noha bolela, zrejme s pádu a nebolo mi ani ktovie ako dobre psychicky. Ale musím uznať že trochu lepšej nálady vo mne bolo

Teraz to bude trochu iné. Ale pokúsim sa písať aj básne. Prepáčte mi za chyby a dúfam že sa vám príbeh páči