Strangers And Liars /SK/

/PROLÓG/

Margate, jún 1946

   Bolo zvláštne, ako upokojujúco dokázali pôsobiť morské vlny narážajúce na útesy a vracajúce sa späť to hlbín na krehké vnútro človeka.

   Keď sa oceán zakaždým vylieval na kyprý žltý piesok na pláži a sťahoval sa späť. Akoby skúšal sám seba, kam sa až dokáže načiahnuť. A pevninu, ako ďaleko mu dovolí vojsť na jej územie.

   Žene sediacej v hojdacom kresle na malej terase z hrdla unikol výdych. Do tváre sa jej totiž oprel vlhký morský vánok a pošteklil ju na pokožke a vo vlasoch.

   Milovala doobedné posedávanie na terase domu. Vtedy na pláži nebolo ani duše, mohla si nerušene vychutnávať čerstvý vzduch. V mysli sa jej vynáral pocit chladných kvapôčiek slanej vody na tvári a perách. Šelest slov pri uchu, šteklenie dychu na krku a pleciach.

   Vzdialené spomienky.

   Z rozmanitých predstáv ju vyrušili kroky. Spoza nej sa vynorila Edith, ruky vpredu zopnuté.

   „Už odbilo jedenásť, madam," oznámila jej.

   Žena prikývla a zdvihla ľavú ruku, opretú o opierku kresla. „Nachytajte na čaj, Edith."

   Edith sa uklonila a zašla späť do domu.

   O pár minút na to sa domom ozvalo zvonenie.

   Žena sa v kresle zamrvila, nadýchla sa a uvoľnila zovretie prstov v dlani.

   Započula Edithine kroky, jej suchý monotónny hlas, ktorý prerušoval hlboký mezonet. Ten pre jej dušu fungoval ako pohladenie. No zároveň to bolo drsné úzkostlivé stisnutie.

   Domom sa rozľahli ďalšie kroky. Jeden pár nôh doznel v kuchyni a ten druhý bolo počuť stále bližšie a hlasnejšie.

   Až keď nezastali na prahu terasy.

   Žena hľadela pred seba. Neotočila sa, hoci vedela, že stojí priamo za ňou a pozoruje záliv rovnako ako ona.

   Napokon sa on ozval ako prvý. „Tá busta sa od minulého týždňa nepohla ani o piaď."

   Žena stále hľadela pred seba. „To je možné. Ani som sa jej nedotkla."

   Muž si vzdychol a prešiel pár krokov dopredu. „Nikdy nepochopím, prečo ju máš položenú priamo pred dverami. Ak máš v úmysle ňou odstrašovať návštevníkov, mám dojem, že sa ti to úspešne darí."

   „Je to kúsok umenia. Majstrovské dielo. Navyše bola jeho obľúbená," dodala po chvíli.

   Slabé odfrknutie. „Je to hlava kričiaceho muža v agónii. A je naozaj odporná."

   Žena jemne privrela oči, odignorujúc jeho bezcitnú kritiku a konečne sa naňho otočila. „Ďakujem, že si prišiel."

   Mladý muž sa usadil do podobného kresla vedľa nej, malý kufrík si položil vedľa seba. Neodpovedal, len si slabo povzdychol. Nad ich hlavami preletela čajka a zaškriekala. Žena zdvihla zrak, zažmúrila na jasnú oblohu slabými očami.

   „Ako ide biznis?" začala. Presunula svoj pohľad na jeho súmerný výrazný profil. Zbadala náznak úsmevu na jeho perách, ktorý však nemal nič spoločné s potešením.

   „Tak ako obvykle. Biznis je vrtkavá záležitosť. Keď dnes poviem, že dobre, zajtra bude aj tak inak." Narovnal si nohavice a na sekundu sa odmlčal. „No neprišiel som sem na zdvorilostnú návštevu. Dala si mi sľub. Prišiel som, aby si dodržala slovo, ktoré si mi dala."

   Žena sklopila svoj pohľad, záblesk matných lúčov jej preblesol v sivých očiach. „Nezabudla som." Sklamanie, ktoré jej stiahlo hrdlo prehltla. Tak ako vždy.

   Odkašľal si. „Bol by som ti vďačný..."

   Edith priniesla čaj. Položila tácňu s čajníkom a s dvomi šálkami na stolček medzi nich.

   „Pán Shelby?"

   „Ďakujem, Edith."

   Edith mu naliala do porcelánovej šálky čierny čaj s mliekom.

   „Pani Bridgerová?"

   „Bez mlieka, Edith."

   Podala druhú šálku aj jej. Potom ju žena mávnutím ruky poslala preč.

   Žena sa zahľadela na tmavú hladinu tekutiny. „Asi by som mala začať, však?"

   Mladý muž si odpil z čaju a nedokázal skryť pokrútenú grimasu, ktorú v ňom vyvolala horká pachuť. „Neviem, čo všetko máš ešte v pláne, ale hádam, že áno. Do večera som si vybavil voľno."

   „Výborne. Snáď nám celý deň bude stačiť..."