jej potešenie

2.Kapitola

Som v kaviarni, kam má o chvíľu prísť zákazník.
Pomaly si ku mne sadá vysoký muž, čierne riedke vlasy, hnedé oči...sem-tam tuk. No oblečenie má značkové, vyzerá na bohatého chuja.
- Dobrý, pozdraví sa.
- Dobrý, odzdravím.
- Tak, meno je Etela Suľavá, tučná ryšavka s hnedými očami, býva v Košiciach, každý deň chodí von o 8-mej so svojím psom. Cenu si povedzte vy.
- Chcete ju živú, mŕtvu alebo len nech ju pomučím?
- Mŕtvu a trocha umučenú.
- Smiem vedieť z akého dôvodu?
- Ošklabala ma o isté firmy pri rozvode a súd jej to uznal, taktiež zákazníci firiem sú nespokojní, čiže mi extrémne zhoršila povesť. Klesá mi predaj, to nesmiem dopustiť.
- Viete, že to, že bude mŕtva Vám firmy nevráti?
- Práve o to som Vás chcel poprosiť, z domu jej ukradnete papiere o tom, že to vlastní a zvyšok si spravím sám s právnikmi.
- Takže aj krádež, splním Vám objednávku, konieckoncov, zákazník je pán, ale bude to drahšie.
- Koľko?
- Milión.
- Presne?
- Presne.
- Žiadny problém.
- Nemáte ešte nejaké detaily o obeti?
- Tu máte, podal mi zažltlú obálku s papiermi vnútri.
Prišla čašníčka, tak sme obidvaja zmĺkli a objednali si kávu. Akonáhle odišla, pokračovali sme v koncerzácii.
Akonáhle nám doniesli kávu sme ju len rýchlo vypili, Andrej, môj zákazník ju zaplatil. Potom sa naše cesty rozišli.
Dohodli sme sa, že mi zaplatí keď mu donesiem telo.
Snáď ho spáli-žiadne telo, žiadne dôkazy ako sa hovorí.
Zamierila som si to domov, kde som si naštudovala obálku, preštudovala som ju doslova a do písmena.
Zapla som si klasickú hudbu, Vivaldiho a začala som vymýšľať plán.
Košice, pri Starom meste, ulica Hviezdoslavova, číslo domu 205. Etela miluje psov, najmä malých. Je to jedináčik. Má svoje maniere, resp. predstiera, že ich má. Má rada peniaze a aby vyzerala ako kresťanka tan pomáha ľuďom v núdzi.
Okej, v sobotu ráno bude málo ľudí von, o ôsmej bude so psom, ja ju nájdem, zahrám sa na chudobné a zomierajúce dievča, no a potom ma pozve dnu. Prehrabem sa jej papieroch, vypijem si s ňou čaj a troška ju umučím. Keďže zákazník požaduje aj telo, vezmem kufor, auto budem mať neďaleko. Prípadne ak bude mať kamery budem ich musieť zneškodniť.
-po nejakej tej dobe-
Je 6 ráno.
Mala som na sebe oblečené špinavé šedé nohavice, a červené tričko s nejakými dierkami, veľkú čiernu starú mikinu, samozrejme aj ufúľanú tvár. Musím vyzerať dôveryhodne.
Do kufru som si dala kufor na telo-znie to celkom komicky-kufor do kufru.
Naschvál som nič nejedla aby mi u nej škvŕkalo v bruchu, nech vyzerám ako skutočná chudera.
Vo vnútornom vrecku mikiny mám dýku a lano, hoci nerada ľudí škrtím-nie je to môj štýl.
Už som sedela v mojom Land rovere, kde som mala aj veci potrebné na zneškodnenie kamier, to len pre prípad. Počas cesty som mala zapnutú klasickú hudbu. Dorazila som 7 45, tak ako som očakávala. Do ôsmej som sa prechádzala po ulici a obhliadla som si dom. Dom 205.
Novo natreté steny béžovou, záhrada preplnená kvetmi, obrovský balkón, pozlátená brána... Táto žienka teda chudobná nie je. Išla som do parku na lavičku, očakávala som, že Etela tam príde, keďže tu sú aj koše s názvami-prosím upratujte po svojom psovi. Mala som pravdu.
Ryšavka s gýčovými šatami sa objavila načas. Presne o 8 00. Pochodovala hrdo so svojím bielym psom, asi Samojed. Schúlila som sa do klbka a pozerala sa medzi kolená pričom som vydávala 'bolestné zvuky.' Cítila som na mne jej pohľad.
- Prosím, ste v poriadku? spýtala sa milým hlasom.
- Asi...odpovedala som skleslo s pohľadom upreným na ňu. Náhle mi začal škvŕkať žalúdok, čo mi celkom hralo do karát.
- Povedz mi čo sa Ti stalo, snáď ti nevadí že ti tykám.
- Ja-ja ťažko sa o tom hovorí...povedala som so zlomeným hlasom. Úprimne, predstierať trosku viem dobre.
- Shhhh, to je dobré, asi si hladná..viem, že je to hlúpe, ale nechceš ísť ku mne domov a tam mi porozprávaš čo sa stalo aj jedlo mám.
- Tak dobre, prikývla som.
Po ceste k jej domov ma ten pes poriadne očuchal a mala som dojem, že ma má rád.

-Tak sme tu, cíť sa ako doma, ja spravím nejaký čaj a aj chlebíčky, určite si veľmi hladná. Ak by si potrebovala, kúpeľňa je rovno a druhé dvere vľavo.
- Ďakujem, skočím tam.
Samozrejme, že som nešla do kúpeľne, ale prehľadávala som dom, našla som jej pracovňu.
Zisky z roku 2010. Nie, to nehľadám.
Daňové uznanie. Nie!
Zbierka zákonov. Nie!
Zošit s názvom-Trhliny v zákone. Nie, to tiež nehľadám... Už som začínala otvárať nový šuflík keď som zazrela nejaký papier o vlastníctve. Súdom schválený prepis mena firmy z Andreja Vilhana na Etelu Súľavú a nejaké papiere o vlastníctve, vrátila som to späť do šuflíka a bežala som späť do kuchyne kde ma čakala Etela aj s čajom a chlebíčkami.
- Daj si, všetky sú tvoje.
Ako som jedla, Etela sa pýtala rôzne otázky.
- Povieš mi teda čo sa ti stalo?
- Som sirota, nedávno som mala osemnásť, vyhodili ma z decáku s skončila som na ulici, ale to nie je to najhoršie- -vie-viete... predstierala som, že idem plakať.
- On ma znásilnil.
Začala som falšovať plač, celkom uveriteľný keďže Etela prišla ku mne aby ma objala.
- To mi je ľúto die-, nestihla dopovedať pretože som jej zapichla dýku do chrbátu, následne som ju vytiahla, už bola od krvi.
Etela následne spadla na stoličku a ja som ju naňu uviazala ešte kým bola v šoku.
- Pomohla som ti! Pozvala som ťa domov! Dala som ti pitie i jedlo! A ty?! Zapichneš ma dýkou do chrbta a zviažeš ma na stoličke!
- Kľud, ja si len robím prácu. A len teraz začne tá pravá zábava. Úsmev!