jej potešenie

3. Kapitola

- Tak Etelka povedz mi, aké je to ošklbať milujúceho manžela o firmy?

Ticho.

- Ja ti zaplatím, dám ti veľmi veľa peňazí ak ma necháš nažive!
- Peňazí mám dosť. No, budem milá a môžeš si vybrať-budem ťa škrtiť, rezať alebo ti vydlabem oči? povedala som zvodným hlasom do jej ucha.
- Prosím ani jedno! Môžem ti dať čokoľvek!
- Ach...tak si vyberiem ja, vydlabem ti oči.
- Nie! Zakričala s pohľadom na malý, ale ostrý nožík v mojej ruke.
Atmosféra bola hustá, nikto neprehovoril ani slovo.
Hrudník obete sa zdvíhal čím ďalej, tým rýchlejšie. O nejakú dobu sa nebude zdvíhať vôbec.
Pomaly som sa nahla k jej očiam, no obe mala pevne zavreté.
Jednou rukou som jej držala viečka od seba a druhou som jej išla nožom do oka. Začínala sa triasť, šklbať, no nepomáhalo to. Kričala revala no ani to nepomohlo. Už ma nič nemohlo zastaviť.
Pomaly som špičkou noža zašla za jej oko a potom ho vylúpla, troška som musela rezať aby spadlo, ale podarilo sa. Z miesta kde bolo pred chvíľou oko sa valila krv.
Pekne od hora po líce, pery a nižšie.
Obeť stále kričala a ja som si to užívala. Ako rajská hudba pre moje uši.
- Vieš, nemusela som to spraviť takto...mala si si len vybrať možnosť, zašepkala som do nehybného ticha.
Celá sa triasla, no vedela som, že neodpadne. Ešte nie. Za tú prax som sa stihla naučiť ako dlho ľudia vydržia pri vedomí.
- Stop, zašepkala trasľavým hlasom.
- Keď niečo začneš, musíš to aj dokončiť, vieš? zarehotala som sa.
Následne som si všimla na stole sviečku so zapaľovačom.
Hodí sa mi.
- Uhádneš čo idem urobiť?
- Prosím nič! zakričala a následne z toho oka čo som jej nechala, začala plakať.
- Neuhádla si, no nevadí, však uvidíš.
Zapálila som sviečku a následne som oheň priložila k jej ruke.
- NIE NIE! AAAAA! STOP! PROSÍÍÍÍM! skuvíňala sa v bolestiach.
Keď ju už mala celkom spálenú, som si pomyslela, že to ukončím, aby som mala na zvyšok dňa voľno.
Vzala som si dýku s ornamentmi a jednoducho jej spravila niekoľko rezov na bruchu, ľavej ruke a pravej nohe. Nič špeciálne.
Po chvíli už prestala kričať. Prestala dýchať. Prestala žiť.
Vzala som si z auta kufor a doniesla ho do domu. Následne som ju doňho poskladala, našťastie nebola ťažká, do kufra som vzala aj krvavý koberec, predsa aby to nikto neuvidel. Už som si len skočila do izby pre papiere o vlastníctve a mohla som vyraziť domov.
Už som vychádzala von z pozemku, keď okolo mňa vyskakoval jej pes. Nedalo mi to a keď som dala kufor s papiermi do auta son si po psa prišla.
Biely, nevinný pes a lovkyňa ľudí, ktorá ma na sebe krv. Komické duo, pomyslela som si.

Zdravím, démoni. Len taká otázočka či sa vám to páči a či by ste radšej keby to malo dej alebo by to boli len jednodielovky?