Tajomstvá zo všetkých kútov sveta

Pie Boy

Zdravím vás zlatíčka, vítam vás pri novom príbehu veľmi dúfam, že sa bude páčiť. Chcem ho venovať mojej skvelej kamarátke a spoluautorke keitsukishima2709 . Majte krásny večer!

Užite si čítanie
......

Nenávidel to čo sa z neho stalo, chcel zabudnúť na to čím bol ale nedokázal. Celá jeho izba mu to pripomínala.
Všade boli povešané medaily a plagáty, na poličkách zas trofeje z rôznych súťaží vo volejbale, čo sa jeho tímu podarilo vyhrať. Na každej jednej bolo napísané jedno slovo- Kráľ.

Bola to prezývka, ktorá sa s ním ťahala od detstva. Nebolo to ale myslené posmešne, nebol panovačný, skôr to bolo prejavom úcty.

Na kurte bol vždy podceňovaný protihráčmi avšak svojou genialitou a reflexom dokázal každého pokoriť, dokázal im svoje schopnosti bez krutosti. Tiež bol dobrým stratégom. Ako mocní králi viedli vojny a boje, a dokázali skvelou rozvahou priviesť svojich vojakov k víťazstvu tak aj on, dokázal skvelou stratégiou vyhrať všetky zápasy, až svoj tým dostal do finále majstrovstiev Japonska.

Rýchlo odrhol zrak od trofejí. Nerád spomínal na ten deň, vždy mu to len priviedlo depresie. Avšak nedalo sa tomu ujsť. A tak si ľahol do postele a ponoril sa do toho osudného momentu.
...
Bola to posledná chvíľa majstrovstiev. Karasuno proti Nekome. Oba tími delil od víťazstva posledný bod. Lopta bola v hre. Padala na stranu Karasuno na miesto kde nik nestál. Celý štadión v napätí stíchol. Už to vyzeralo víťazne pre tým Nekoma, no to on nemohol dopustiť.
Z prednej línie skočil na miesto kde mala dopadnúť lopta a odrazil ju späť do hry. Čo ale nik nečakal, po lopte sa vrhol aj iný spoluhráč a spadol rovno na Kráľovu ruku. Síce vyhrali a postúpili na Celoázijský šampionát, Kageyama sa ho zúčastniť nemohol. Správa lekára hovorila jasne. Ľavá ruka zlomená v dvoch miestach, šanca, že ešte niekedy bude hrať volejbal je nulová.
...
Zo spomienok ho vyrušilo prudké klopanie na dvere. Ten zvuk poznal až veľmi dobre, vždy keď prišiel poslíček s jeho obľúbenou pizzou alebo čínou. Avšak niečo tu nehralo. Veď boli len dve hodiny poobede, pričom jedlo chodilo vždy o ôsmej. Preto sa postavil a šiel otvoriť.

Pred dverami ale nebol nik. Skutočne nik, jedine na rohožke v plechu ležala jahodová roláda s krásnou ozdobou pripomínajúca veľké srdce s jahôd. Vedľa nej na maličkom papieriku ležal odkaz.

„Tvoje oči žiaria ako hviezdy
Tvoj úsmev je očarujúcejší než vesmír.
Si krásny ako jahodový kvet,
Pre mňa krajšieho človeka niet."

Absolútne nemal poňatia od koho to mohlo byť. Avšak načo riešiť? Jedlo zdarma povedal si a vzal to dnu.

Chvíľu váhal, či to má ochutnať, či v tom náhodou nie je jed. No hlad bol silnejší ako pochyby a tak sa do toho s chuťou zahryzol. A preboha, nič lepšie snáď nikdy nejedol. Cesto bolo dokonalo vláčne, pena akoby samotné oblaky zleteli z neba a usadili sa na tom dokonalom kúsku sladkého pokrmu.
V ten večer zaspával s úsmevom. Celý čas ho sprevádzali myšlienky na milý odkaz a sladkú jahodovú chuť.

Tak ako deň predtým skončil s úsmevom, ďalší začínal hnevom. Nie len že musel vyjsť zo svojej bubliny ale robiť činnosti čo nenávidel. Stretnúť sa s bývalými spoluhráčmi, ktorých súcitné pohľady v ňom vyvolávali len hnev. Ísť na kontrolu aby počul že sa nič nezlepšilo. On to vedel. Bol zmierený s tým, že keď dva roky nebola žiadna zmena tak teraz nenastane. Ale aj tak počuť to bolo pre neho ako jedová šípka do srdca a zanechávala v ňom negatívne pocity.

Mal v pláne len vojsť do bytu a vykričať sa do vankúša, keď pred dverami na tácke našiel novú tortičku. Bola pokrytá strieborným marcipánom sťa striebristé jazero a na ňom tancovala miniatúrna krasokorčuliarka z karamelu. Aj keď nechcel, usmial sa. Vyzeralo to neskutočne krásne. A aj keď mu bolo ľúto zjesť to, neodolal pokušeniu. Keď šiel vrátiť podložku pred dvere všimol si malého lístočku.