Echo

Kapitola Prvá

„Haló, je tam niekto?" vypšťam svoju otázku do prázdna. Okolo mňa vidím len prázdnu a zničenú krajinu, ktorý naháňa strach. Kde som a kde je svet? Chýba mi. Vidím len šedú popraskanú zem, na ktorej konci vidím les, les, do ktorého sa snažím dostať už dlhú dobu, ale on akoby sa vôbec nepribližoval. Kráčam snáď na jednom mieste? Som na kraji a kričím svoje meno ako blázon z plných pľúc. Niekedy, keď sa zastavím, predstieraam, že je všetko v poriadku, ale to nikdy nie je dosť. Pretože moja ozveba, je jediný vracajúci sa zvuk a môj tieň, je jediný priateľ, ktorého mám.

Som na konci, nevládzem urobiť už ani jeden krok. Žiadny, čo i len nepatrný pohyb. Ležím na chladnej zemi, ktorá ma cez tenkú látku mojich šiat páli. Zavriem oči a čakám, kedy príde koniec. Ničomu nerozumiem, nikto tu nie je, tak prečo sa snažiť ostať nažive.

„Nie si tu sama.“ Ozve sa hlas v mojej hlave. Čo to bolo? Blúznim? Asi som tu už poriadne dlú dobu, keď som na tom takto zle.

„Odpoviem ti na otázky.“ Kto si?

„Som ty.“ Ako to?

„Som tvoj vnútorný démon.“ Ja nie som démon! Zmizni z mojej hlavy!

„Nemôžem zmiznúť, som ty. Som to, čo zničilo tvoj svet.“ Ako!? Prečo si to spravil? Kde sú moje rodičia a brat? Kde sú všetci?

„Mŕtvy. Nechala si ich zhorieť.“ Čože? Ja? Vysvetli mi to! Hneď!

„Nie.“ Počkať, ale ja mu-...

„Ukážem ti to. Ukážem ti všetko. Všetky tvoje myšlienky, prežiješ to znovu. Budeš presne tam, kde vtedy. Vtedy, keď si zničila svoj svet.“ Chcela som niečo namietať, ale v tú chvíľu som cítila, akoby sa všetko roztočilo.

Otvorila som oči.

Stojím na opustenom moste, ktorý vedie ponad rieku. Sledujem horiace mesto, v ktorom som prežila celý svoj život, nechala som tam všetky svoje spomienky, radosti, strasti i lásky. Všetko to odpláva preč ako popol. V hlave sa mi ozýva tvoj hlas, ktorý som doposiaľ nikdy nepočula, len ticho. Ticho, ktoré trhá uši. Kde si bol, keď naše srdcia krvácali? Kde si bol, keď sa to všetko rúcalo? Nikdy som si nemyslela, že by si mal bol zradil, avšak, kde si teraz?

Ako dlho dokážeš znášať túto bolesť? A ako dlho to dokážem ja. Ako dlho budeš schovávať svoju pravú tvár? Ako dlho sa ešte budeš báť? Áno, bojíš sa! Ako dlho budeš hrať túto hru. Budeš o výhru bojovať, alebo odídeš preč? Ako dlho to necháš horieť? Pre mňa, nechaj to horieť.

Sledujem horiace mesto. Tieto slová plné vášne a hnevu dovoľújú tomu ohňu horieť, čím ďalej tým viac. A všetko spália na prach.

Lekciou sa nikdy nič nenaučíme, v tomto svete má miesto násilie, zloba a hnev. Je tvoj svet len porušeným sľubom? Je tvoja láska nepatrná kvapka dažďa? Budeme všetci horieť ako oheň? Si tu ešte? Prečo neodpovedáš?!

Budeš čakať so mnou, kým to všetko nezhorí? Budeš sa schovávať dokým všetko nezhorí? Skončí to, keď všetko zhorí? Budeš bojovať, keď to všetko zhorí? Odpovedz mi na otázky! Si tu ešte?!

Postavíš sa, keď to všetko zhorí? Budeš milovať, keď to všetko zhorí? Skončí to, keď to všetko zhorí na popol, a spolu so mnou sa to odplaví preč? Proste odídeš, keď to všetko zhorí? 

Ak skočím teraz z mosta, skočíš so mnou? Ak moje telo odpláva preč, odplávaš so mnou? Ak to všetko vo mne zhorí, zhoríš aj ty? Si tu? Prečo mi neodpovedáš, som snáď blázon? Asi áno. Ale prečo ťa počujem, nechcem ťa počuť! Vypadni! Zhor! Zhor na popol a odplávaj preč! Kvôli mne... nechaj všetko zhorieť na prach.

Môj vnútorný démon... Nechaj to horieť!

*

Ale, ja... ako. Moment... čože?!

„Je normálne, že si zmätená.“  Vysvetli mi to.

„Ukázal som ti to. Žiadne vysvetľovanie by si nepochopila lepšie." Takže si to nechal zhorieť na moju žiadosť?

„Samozrejme.“ Nemožné. Ty neexistuješ, som na tomto mieste len príliš dlho a blúznim. Si len výplod mojej šialenosti.

„Obaja vieme, že to nie je pravda. Raz si mi sľúbila, že ma neopustíš.“ Nech už to skončí! Nič som ti nesľúbila! Zmizni!

„Povedz si, že je koniec a on bude. No tak, skús zabiť porušený sľub! Ak si len ty mohla nájsť  silu, zabi spomienky. Môj budúci život..  tieto prázdne stránky sa nikdy neotočia. Zapálila si oheň, tak to nechaj zhorieť! Pokúsila si sa ma pochovať tak hlboko, nebolo by to pekné?

Umrie tvoja nádej sama? Pokúsiš sa zmiznúť na vlastnú päsť? Tak ubohé!

Ak chceš, môžeš mi klamať. Som ty a ty ma za to miluješ!“ Táto láska nikdy nebola pravá, tak odíď preč! Zhor!  

„A ty naozaj horíš, opúšťaš ma.. Môžeš mi klamať, môžeš ma opustiť. No ja stále budem tu, nie si sama.  Nemôžeš predo mnou stále utekať a nechať ma v popieraní vlastnej existencie.

Všetky tvoje tajomstvá sa plazia dnu, ku mne. Chceš ich zachrániť, nechať ich skryté. Vo svojom mysli si pila, zabíjala spomienky. Tak zavri oči, nech to bolí a hlas vo vnútri sa začína miešať. Pripomínaš mi zlo.“ Môžeš sa otočiť, odísť a nechať ma ísť? Daj mi pokoj!

„Môžeš mi klamať, môžeš ma opustiť. No ja stále budem tu, nie si sama. Všetky rany, ktoré cítiš začínajú rásť vo vnútri. A nemôžeš ich zabiť, pokiaľ veríš, že si ich nikdy nemala, nikdy nenašla.  Nikdy nenašla dôvod milovať znovu. Klam mi, pozeraj sa ako krvácam.  Klam mi, budem tu vždy keď nič neuvidíš a ukážem ti zlo. Klam mi, nie si sama, nepotrebuješ utekať.

Môžeš ma naučiť dobru, alebo sa mi poddať.

Môj anjel... klam mi!“ Vypadni preč! Ja nie som démon!

„Ale ja áno. A ty si ja rovnako, ako som ja ty.“ Nie! Alebo..

„Váhaš?“ Samozrejme, že váham! Každý by váhal!

„Lenže ty nie si každý. Nikto iný už totiž nie je. Len my a ten les tamto. Ak tam prídeš, zachrániš sa.“ Ale ja už nemôžem, navyše to vyzerá, akoby som sa vôbec nepribližovala. Kráčala som už poriadne dlho. Ako dlho tu vlastne som? 

„Asi týždeň.“ To som tu už týždeň? Týždeň som nič nejedla a nepila? Nespala som?

„Tu neexistuje niečo ako hlad a smäd. Tu ide o to, zachrániť svoj život. Ak sa ti to podarí, potom budeš môcť pociťovať všetky tieto nezmyselné pocity, ktoré sú len na príťaž.“ Druhú polovicu poslednej vety budem ignorovať. Takže mi stačí dostať sa tam? Do toho lesa?

„Áno.“ Dobre, daj mi chvíľu a pôjdem ďalej.