Nikova Girl 2

2.Kapitola

Pohľad Lucy 

Telefón zvonil už som mala pocit že sa rozplačem a ak mi nedvihne asi sa zabijem, veľmi temne myšlienky som mala také ako kedysi po mojej prvej láske ktorá mi zlomila srdce. Nedvíhal rozplakala som sa ešte viac, začalo pršať takže do sekundy som bola celá zmoknutá ako sliepka. Sedela som na lavičke a celá som sa už klepala od zimy presunula som sa do podchodu a tam si sadla na zem vytiahla si nejakú mikinu z kufra mobil sa mi pomaly vybíjal. Zrazu mi zazvonil mobil. 

„Dan?..." povedala som potichu s plačom do telefónu. 

„Lucia, ty žiješ?! Ja som to hovoril že ty musíš žiť!" povedal prekvapene pomaly až vykríkol do mobilu. 

Bola som prekvapená o čom rozprával nechápala som ho tak isto ako Dominika.„Áno žijem, čo všetci mate stým či žijem? Prečo by som nemala žiť?" pýtala som sa nechápavo. 

„Ako ťa odviezli do nemocnice nepočuli sme o tebe ani slovo, prehľadali sme každú jednu nemocnicu nenašli sme ťa v žiadnej. Dali sme aj po tebe pátranie a zamietli ho, že vraj si mŕtva. Ako mi to vtedy povedali bol som z toho celý v pici. Dominik vtedy ležal ešte v nemocnici nemohol som mu ani slovo povedať. Bol na tom celkom zle. A ako vidím keď mi voláš asi už vies o tom..." nedokončil vetu. 

„To že zas picha s Terezou a sú evidentne spolu? Áno viem to..." zase som ani ja nedokončila vetu lebo mi skočil do reči Dan. 

„No vieš, je to ešte horšie ako sa zdá. Oni sú totižto zasnúbený Dominik u požiadal o ruku." ako to Dan dohovoril zastavil sa mi čas a všetko sa vo mne zlomilo zlomil sa aj ten mali kúsok čo tam bol spojený meno Dominik vo mne práve zomrelo. 

Telefón mi padol z ruky na mokru zem počula som len v telefóne ako Dan kričí na mňa a volá moje meno ja som sa v ten moment psychicky zrútila, totálne. Po par minútach som zdvihla telefón.

 „Dan prosím ta prídi pre mňa na námestie do podchodu čakám ta tu..." povedala som s plačom a zrušila hovor a dala sa do klbka a čakala na Dana. 

Nevedela som čo bude teraz celý čas určite nebudem môcť byt uňho.Po par minútach som počula že niekto ku mne prichádza. Zostala som v klbku a nepohla sa. 

„Lucy?" Prišiel ku mne Dan a čupol si ku mne. Nepovedala som ani slovo len som ho objala bola ticho a plakala. 

„Lucy, už je to v pohode som tu pre teba. Ja ta budem chrániť už ti neublíži nikto nikdy nedovolím to. Ani cez moju mŕtvolu." Povedal dal a silno ma objímal. Ako to hovoril cítila som tu jeho lásku ktorú mi dáva snažil sa mi spojiť moje rany na duši.

 „Ďakujem ti že si prišiel, vôbec si nemusel keď tak by som sa postarala nejako o seba." Odtiahla som sa od neho a pozerala do jeho oči.

 „Dobre vieš že ja pôjdem s tebou aj na kraj sveta, ani si nevieš predstaviť aký som šťastný že žiješ. Nemôžem o teba prísť proste nemôžem." Dal mi vlasy za ucho ktoré mi padali neustále do očí. Ja som sa naňho usmiala mojim sladkým úsmevom. 

„Toto je moja Lucia no pod ideme, zoberiem ti kufre pod za mnou." Postavil sa zobral toľko koľko vládal a ja som mu samozrejme tiež pomohla nenechám sa obskakovat. 

FLASHBACK

Pohľad Dana

 „Lucia! Vstavaj! Prosím preber sa! Halo potrebujem pomoc!" kričal som cez cely klub .

 „Daniel ser na to ona je už mŕtva." Prišla ku mne Tereza a ťahala ma od nej. 

„Nehovor mi Daniel a vypadni ty štetka odo mňa! Ja viem že máš v tom prsty! Vypadni lebo ta zabijem!" zľakla sa utekala preč ako jej nohy vládali.

 „Viktor!" zakričal som na Viktora ktorého som videl ako vychádza z backstagu.

 „Pane bože, co se jí stalo !?" prišiel a vytiahol hneď telefón. 

„Neviem vytiekla jej plodová voda a už aj krv, Viktor ona nemôže umrieť nemôže! Tereza má v tom prsty dám za to aj ruku do ohňa." Hovoril som to s hnevom nevedel som čo mam robiť pomaly som začal plakať. 

„Dan ona bude v pohodě neboj se si silný chlap Dominika už odvezla sanitka. Jdu zavolat další." Rýchlo naťukal číslo a volal. 

„Si děláte picu ?! Pojďte rychle sem ona může umřít!" kričal Viktor do mobilu. 

„Lucy som tu som tu." Držal som ju za ruku a len plakal nič viac nikdy som asi takto neplakal ako teraz.Po par nekonečných minútach pre mňa už prišla sanitka.

 „Jděte od ní prosím vás pryč." Povedal sanitkar ktorý ma tlačil preč od nej, bol som ako bez duše iba som sledoval ako jej zachraňujú život. 

Brali jej krv, dali jej infúzie milión tisíc ďalších liekov ja som nevládal a kľakol si tak isto aj Viktor. Začali ju dvíhať na nosítka a dávali ju do sanitky.

 „Vy pane nemůžete jít s námi, nikdo nemůže jít s námi!" povedal prísne lekár.

 „Ja idem aj kebyže ma tu mate zabiť!" utrel som si slzy a kričal na nich.

 „To se bohužel nedá. Nashledanou." Zavrel zadne dvere ja som začal do nich búchať. 

„Toto nemôžete!" začal som za sanitkou utekať.

„Dan! Už nemůžeš udělat nic! Pojď sem!" kričal na mňa Viktor ale ja som ho nepočúval utekal som tak rýchlo ako mi nohy vládali.

 „Do pici!" zakričal som zastavil sa a vydýchol. Sadol som si na kraj cesty a sedel nevnímal nič ani nikoho. Autá okolo mňa rýchlo prechádzali jedno za druhým niekoľko aut aj pri mne zastavilo ci nepotrebujem pomoc. Iba som si vytiahol telefón z vrecka a vytočil Luckine číslo, čo som mohol čakať jasné že mi nedvihne keďže je v nemocnici. Otvoril som galériu a iba pozeral na našu spoločnú fotku čo sme si spravili v štúdiu.

Nová kapitola vonku! No čo na ňu hovoríte napíšte do komentu! Budem rada za prečítania tak isto aj za hlasy <3 chcete ešte takýto flashback aj v ostatných kapitolách? Vaša Tessa <3