Krvavé žezlo

1. Všetko malo byť perfektné! Až na to... že nebolo

Pred dvoma rokmi som stretla Dearila. Milovala som ho a on miloval mňa. Mali sme sa vziať ale ako to povedať... všetko sa posralo. Týždeň pred naším veľkým dňom Dearil zmizol.

„Matka prísahám ti že keď v tom máš prsty tak ťa chladnokrvne zabijem!" vyslovene som zvrieskla na svoju mamu. „Adrielle, nemôžem za to že ti utiekol snúbenec!" rozhodila rukami. „Neutiekol! On by odo mňa neodišiel! Niekto ho uniesol!" v očiach ma začínali páliť slzy. „Ach Bože! Nezačínaj zasa s týmto! Zmier sa s tým že je preč!" otočila som sa na päte a odišla do izby. Akonáhle sa za mnou zavreli dvere zakričala som z plných síl. Prišla som pri okno a pozrela sa na naše kráľovstvo plné nič netušiacich ľudí. Matka ma nikdy nemala rada, mohla som sa snažiť akokoľvek. Ale odteraz to mám v piči. Dala som zo seba tie odporné fialové letné šatičky v ktorých mi bola kurva zima a dala si na seba čierne nohavice a čiernu košeľu. Vlasy si rozpustila z princeznovského drdola a nechala si ich rozpustené. A čo bolo pre mňa najdôležitejšie dala som si dole tie hnusné štekle a namiesto nich si dala botasky.

Na večeru som sa ani neobťažovala prísť. Sedela som na parapete svojho okna a len premýšľala. Mám pocit že začínam šalieť. Celú noc som pozerala do stropu. Až do kým mi niekto nezačal klopať na dvere. Klopal asi desať minút v kuse. „Ježiši dobre! Stačí!" zdvihla som sa a prišla k dverám. Otvorila som ich a bol v nich nejaký sluha. „Čo chceš?!" otrávene som na neho zazrela. „Madam, našiel sa váš snúbenec." Zvážnela som. „Č-čože? Kde je?" ruky sa mi roztriasli „Pri vstupe do paláca" v tom momente som chytila prvú mikinu a rozutekala sa dole. Za behu som si obliekla mikinu a asi tri krát sa skoro vydrbala na schodoch. Pri hlavných dverách som videla hŕstku ľudí. Medzi nimi bola moja matka a služobníctvo. Prebojovala som si cestu k tomu na čo sa všetci dívali. Do očí mi vošli slzy a padla som na kolená. Predo mnou bol Dearil. Mŕtvy, vložený do ľanového vreca. Z očí mi tiekol vodopád sĺz a ja som len nečinne pozerala na moju lásku ktorá upadla do večného spánku. Neviem vyjadriť jediným slovom ako sa v tejto chvíli človek cíti. Bola som zúfalá. Moja matka sa asi chcela zahrať na mamu roka a snažila sa ma utešiť tým že mi položila ruky na ramená. Faloš z nej bola cítiť až na kilometre ďaleko. Prisahám ti Dearil že vyriešim čo sa ti stalo. Nech už za to môže ktokoľvek.

Ďalších niekoľko dní som chodila ako telo bez duše. Matka sa hrala na dobrú, teda len pred služobníctvom a kráľovstvom. Na raňajky, obedy a večere som povinne chodiť musela. Matka sa bála že prepadnem anorexii. Toto ráno som ako každé iné sedela za stolom v jedálni a snažila sa nevyzerať ako kôpka zúfalstva. A moja matka sa znova snažila hrať mamu roku. „Miláčik, vyzeráš ako psychiatrický pacient. Musíme ťa dať dokopy." Wau mama, wau. Ty teda vieš ako podporovať ľudí. „A takisto ťa musíme pripraviť na svadbu." Zdvihla som k nej pohľad. „Mama, ja sa nebudem vydávať. Ak si si nevšimla, môj snúbenec je mŕtvy." Usmiala sa. A že kto je tu psychopat. „Ale zlatko neboj, vybavila som ti nového manžela a svadba sa už organizuje." Neveriacky som sa zasmiala „Matka ja sa nebudem vydávať za niekoho koho nepoznám." Zaťala som ruky v päste. „Ale budeš zlatko, už je to pripravené." Usmievala sa od ucha k uchu. „Nie." Zdvihla som sa a chystala sa odísť. „Ale áno, je to šľachtic. Je to rozhodne lepšie ako ten úbožiak." A v tejto chvíli mi to všetko došlo. „Ty!" otočila som sa na ňu so slzami v očiach. Chytila som najostrejší nôž ktorý som v tej chvíli videla. „Ty si to spravila! Zabila si ho pre peniaze ktoré budeš mať po mojej svadbe so šľachticom! Nemohla si zniesť že som pre jeden krát v živote šťastná!" približovala som sa k nej ako nejaký maniak, psychopat. A ona? Len nevinne pozerala. „Hovorila som to od začiatku! Ty môžeš za všetko čo sa stalo Dearilovy!" keď už som bola moc blízko pribehli stráže a chytili ma za ruky. Vzpierala som sa, hádzala zo sebou ale došla mi sila. Pustila som z ruky nôž ktorý spadol na zem a porazenecky sa pozrela na ženu ktorá ma vychovala. „Zlatko len si nahováraš. Odveďte ju do izby."

Sotili ma do izby a zamkli z vonka. Pozerala som sa na dvere a v mojej tvári bolo jasné zúfalstvo. Vypla som emócie. „Srať to" povedala som pre seba a rozbehla sa k skrini. Zbalila som sa do čierneho batohu, na seba si dala čierne nohavice a čiernu veľkú mikinu s kapucňou. Otvorila som okno a pozrela sa na rímsu asi meter pod mojím oknom. Bývala som v ľavom krídle paláca, to znamená že ak sa mi podarí zliezť až na zem môžem použiť tajnú bránu ktorá je zakrytá krami. Okej poďme na to. Chytila som sa vonkajšej parapety okna a zoskočila na rímsu. Otočila som sa chrbtom k stene i keď to nebol úplne ľahký manéver keďže rímsa mala možno pätnásť centimetrov. Pomaly som sa posúvala smerom doľava k rebríku ktorý viedol zo strechy až na zem. Musela som prejsť asi dvadsať metrov a zabočiť za roh. Potom som zliezla po rebríku dole. Keď mi zostávali už iba tri schodíky skočila som na zem. Misia nezdrbať sa z tretieho poschodia úspešne dokončená. Rozbehla som sa k skrytej bráne. Predrala som sa cez kry. Myslím že počas toho som vymenovala všetky nadávky ktoré existujú a to tak minimálne v troch jazykoch. Moja ruka sa dotkla niečoho kovového a ja som v duchu ďakovala všetkým svätým že utrpenie menom kry je za mnou. Jednou rukou som nahmatala kľučku a druhou som hľadala klúč ktorý by mal byť zavesený na stene. Bingo! Nahmatala som zámok a kľúčom si odomkla dvere. Takmer som odtiaľ vypadla. Zamkla som bránu naspäť no kľúč si nechala, nikdy neviete kedy sa bude hodiť. Cez hlavu som si dala kapucňu z mikiny.

Moja misia sa začala.

---1015 slov